Hrady a zámky

V tejto sekcii Vám budem prinášať fotoreportáže slovenských hradov a zámkov a tvrdzí tak ako ich navštevujem a budem navštevovať. Ku každému objektu pridám krátky historický popis.

 Čachtický hrad - zrúcanina

Čachtický hrad vznikol v prvej polovici 13. storočia. Patril medzi prvé hrady, ktoré zabezpečovali západnú hranicu Uhorska, najmä v 13. storočí, keď ho spravoval hradný kráľovský kastelán. V roku 1273 ho napadol a silno poškodil český kráľ Přemysl Otakar II. Medzi prvými pánmi hradu boli Peter a Pongrác z rodu Hunt-Poznanovcov, začas patril aj Matúšovi Čákovi. V roku 1392 prešiel do majetku Stibora zo Stiboríc, ktorý vlastnil 15 hradov na Považí. V roku 1467 väznili na hrade husitského veliteľa Jána Švehlu. Hrad mal predovšetkým chrániť hranice Uhorska, preto bol budovaný ako mohutná pevnosť. Nikdy sa nestal prepychovým sídlom. Bývanie na hrade bolo nepohodlné. Jedinou aspoň trochu zdobenou časťou na hrade bola kaplnka. Od roku 1569 boli vlastníkmi Nádasdyovci. V roku 1708 dobyli hrad vojská František II. Rákoci a odvtedy začal pustnúť, aj keď začas slúžil ako väzenie. FOTO

Hrad Beckov - zrúcanina

Hrad ako starý spomína už Anonymova kronika z 12. storočia. Potvrdil to aj archeologický výskum, podľa ktorého najstaršie osídlenie hradného brala pochádza z prelomu letopočtu.

Vápencový útes nad brodom Váhu na pomedzí Trenčianskej a Nitrianskej župy mal značný strategický význam, a preto tu v 13. storočí postavili kamenný hrad. Skladal sa zo štvorbokej veže s ochranným múrom, ku ktorej pripojili hradný dvojposchodový palác. V čase rozmachu moci Matúša Čáka Trenčianskeho patril Beckov pod jeho moc. V druhej polovici 14. storočia sa na Beckove zjavujú Stiborovci, pôvodom z Poľska, ktorí predstavovali v tom čase jeden z najmocnejších rodov Uhorska. Za ich vlády prežil hrad, z ktorého urobili stredisko svojich rozsiahlych majetkov, svoj najväčší rozmach. Na prelome 14. a 15. storočia pristúpili k jeho honosnej prestavbe, pri ktorej zvýšili hradné veže a postavili horný gotický palác s rytierskou sieňou a kaplnkou. V polovici 16. storočia hrad v dôsledku tureckého nebezpečenstva opevňovali. Vtedy postavili v dolnom nádvorí delovú vežu a zvýšili obvodové múry hradu. V tom čase bol hrad už vo vlastníctve rodiny Bánffyovcov. Po ich vymretí v roku 1646 si hrad a panstvo rozdelili ich nástupcovia. Tí sa však už tak nestarali o jeho údržbu a opravy a hrad začal pomaly chátrať. Požiar, ktorý vypukol na hrade roku 1727, zničil väčšinu budov a od tej doby je opustený. FOTO ,

Hrad Dobrá Voda - zrúcanina

Hrad postavili na mieste staršieho hradiska v prvej štvrtine 13. storočia v hornatom teréne na skalnom výbežku na jednej z ciest prechádzajúcich hrebeňom Malých Karpát. Písomne sa spomína v roku 1263. Jeho poloha v blízkosti Českej cesty ho predurčovala do úlohy strážneho hradu. V najstarších časoch tvoril hrad pretiahnutú stavbu s palácom, ktorý mal na oboch užších stranách štvorboké veže; k palácu sa na juhovýchodnej strane pripájala ďalšia časť hradu zakončená kaplnkou. Hrad, pôvodne v kráľovskom majetku, sa koncom 14. storočia stal majetkom Stibora zo Stiboríc, neskôr, od roku 1436 bol už vo vlastníctve rodu Országhovcov. Koncom 16. storočia majitelia hrad zabezpečili predbráním a prestavali aj dolné nádvorie, ktoré doplnili niekoľkými baštami v hradobnom múre. Hrad sa stal tak menej ohrozeným, pretože vstup na horný hrad sa serpentínovite skrúcal a nižšia časť bola zabezpečená obranou z vyššie položeného miesta. Za povstania Františka II. Rákócziho (r. 1703) bol veľmi poškodený, po následnej oprave v roku 1762 vyhorel a zostalo na ňom len väzenie pre poddaných. Začiatkom 19. storočia sa, podobne ako iné hrady, začal meniť na zrúcaniny. FOTO

Hrad Branč - zrúcanina

Pohraničný hrad strážiaci cesty cez Malé Karpaty na Moravu. Hrad Branč dal postaviť magister Aba z Hlohovca v rokoch 1251 – 1261. Najstaršia písomná zmienka je z roku 1317. Hrad sa rozkladá na ploche približne 7 500 m2 vo výške 473 m. n. m. Je rozdelený na dve časti: dolný hrad a stredný hrad. Stredný hrad je od dolného výrazne oddelený suchou priekopou, ktorá je už miestami zasypaná suťou z hradieb stredného hradu. Stredný hrad sa funkčne delí na dve časti: severné nádvorie stredného hradu a obytná palácová časť. Bolo tu 40 izieb. Na západnom nádvorí dolného hradu (pri pomníku) bola studňa, dnes však po nej nie sú žiadne stopy, pretože je zasypaná. Na hrade sa vystriedalo asi 40 majiteľov. Medzi najznámejších patria: Matúš Čák Trenčiansky, uhorský kráľ Karol Róbert, Matej Korvín, český kráľ Ján Luxemburský, Žigmund Luxemburský, Stibor zo Stiboríc. So Žigmundom Luxemburským sa spája rozsiahla prestavba hradu. Výsledkom bol typicky gotický skalný hrad. Posledným vlastníkom bol František Ňári. Ten sa po konvertovaní na katolícku vieru okamžite angažoval pri prenasledovaní príslušníkov iného vierovyznania. Najmä jeho zásluhou boli na hrade väznení kalvínski a evanjelickí kňazi, ktorí zomreli v jamách (väzenie po obvode múru) a majú na hrade pomník. V roku 1752 vlastnil hrad tzv. brančský komposesorát. Po vybudovaní kaštieľa v Sobotišti zostal hrad opustený, chvíľu na ňom zostal kastelán. Keďže bol hrad opustený, ľahko ho napadli a vypálili Turci. FOTO

Hrad Korlátka - zrúcanina

Hrad bol postavený z poverenia panovníka ako strážny hrad na ochranu Českej cesty prechádzajúcej Malými Karpatmi Bukovskou brázdou v druhej polovici 13.storočia. Prvý raz sa spomína v roku 1289 ako majetok Uhrina. Významnú úlohu zastával v bojoch Matúša Čáka Trenčianskeho s Karolom Róbertom. Bol zrejme predmetom bojov, lebo ho vroku 1315 museli opravovať. Roku 1394 ho spolu s ďalšími hradmi daroval kráľ Žigmund svojmu obľúbencovi velmožovi Stiborovi zo Stiboríc. Bol obývaný do začiaku 18.storočia, keď sa panstvo presťahovalo do nového kaštieľa v podhradí. Hradné budovy sa v stredoveku sústredili do priestoru horného hradu, ktorý bol opevnný vonkjším predhradím, situovaným v nižšej časti zastavaného terénu. Opevnenie v druhej polovici 16.storočia opäť zosilnili. FOTO

Plavecký hrad - zrúcanina

Hrad vznikol ako kráľovská pohraničná pevnosť medzi rokmi 1256 až 1273. Od roku 1398 bol majetkom Stibora zo Stiboríc. Do 16. storočia ho vlastnili grófi zo Svätého Jura a Pezinka, potom Seréďovci, 1553-1575 Fuggerovci, po nich Balašovci. Od 1641 nepretržite až do 20. storočia boli vlastníkmi Pálfiovci. V druhej polovici 16. storočia hrad prestavali na renesančnú pevnosť s dolnými nádvoriami. Postupne ho znovu opevňovali a udržiavali aj v priebehu 17. storočia, keď ho doplnili o nové delové bašty. V roku 1706 ho poškodilo cisárske vojsko, ktoré ho dobylo od povstalcov. Odvtedy ho už neobnovili. Sídlo panstva prešlo v polovici 17. storočia do Malaciek. FOTO

Hrad Pajštún - zrúcanina

Pajštúnsky hrad patril do sústavy pohraničných hradov, ktoré v Malých Kapatoch preberali od 13. storočia funkciu ochrany severozápadných hraníc uhorského štátu. Začiatky kráľovského hradu siahajú do 2. polovice 13. storočia. Doložený je v r. 1273. Najstarší majitelia mali spoločné panstvo so Stupavou, kam sa neskôr aj vrátili. Od 14. storočia patril grófom zo Svätého Jura a Pezinka nepretržite až do r. 1526, keď rod vymrel a majetky sa dostali do rúk Serényovcov a neskôr Salmovcov. V r. 1592 až 1863 patril Pálffyovcom, neskôr Károlyovcom. Hrad vyhorel v polovici 18. storočia, čiastočne ho opravili a naďalej používali. Od 1809, keď ho demolovali napoleonské vojská, leží v ruinách. FOTO

Hrad Ostrý kameň - zrúcanina

Hrad Ostrý Kameň postavili v 13. storočí a v listinách sa prvý raz spomína roku 1273. Ako jeden z pohraničných hradov, strážiacich západné hranice Uhorska, mal aj špeciálnu úlohu chrániť diaľkovú obchodnú cestu, vedúcu z Budína cez západné Slovensko týmto priesmykom do českých krajín, ktorá je všeobecne známa ako tzv. česká cesta. Jeho meno je zrejme odvodené od tvaru skaly, na ktorej je postavený. Spočiatku bol kráľovským majetkom, no už v roku 1366 daroval kráľ hrad Mikulášovi zo Seče, čím sa dostal do súkromnej držby uhorských feudálnych rodín. Koncom 14. storočia naň dostal donáciu od kráľa Žigmunda známy vojvoda Stibor. Načas patril Kegelevičovcom, Thurzovcom, Forgáčovcom a od 15. storočia aj grófom zo Svätého Jura a Pezinka. V 16. storočí patril Czoborovcom spolu i s feudálnym panstvom, ktoré k nemu prislúchalo, ale od roku 1554 vlastnili štvrtinové podiely hradu Bakičovci a Révaiovci. V roku 1704 sa v okolí hradu odohrala veľká kurucká bitka, pri ktorej bol pravdepodobne poškodený aj hrad. Česká cesta v tom čase viedla už cez Bratislavu a hrad stratil svoju funkciu. Koncom 18. storočia získali hrad i panstvo do dedičnej držby Pálffyovci, ktorí preniesli sídlo panstva z hradu do mestečka Moravský Svätý Ján. Od toho času hrad pustol a zostali z neho len zrúcaniny. FOTO

Smolenický zámok - zámok

Poloha Smoleníc na okraji Trnavskej kotliny, jednoduchá prístupnosť a úrodnosť umožnili osídlenie tohto územia už v staršej dobe kamennej. Z tohto obdobia sa však zachovali len ojedinelé archeologické nálezy, väčší výskyt je až v mladšej dobe kamennej. Najvýznamnejšie je obdobie prechodu medzi dobou bronzovou a dobou železnou - doba halštatská, kedy asi v šiestom storočí pred Kr. existovalo na vrchu Molpír veľké keltské hradisko. Na rovnakom mieste neskôr existovala i veľkomoravská osada. Prvé písomné pamiatky o existencii obce Smolenice pochádzajú z polovice 13. storočia, i keď ich vznik treba hľadať už v dobe novofeudálnej. V 14. storočí bol nad obcou postavený hrad, posledný z rady pevností, ktoré strážili malokarpatské priesmyky. Hrad i panstvo vystriedalo viacerých majiteľov. Na začiatku boli kráľovským majetkom. Smolenice pripadli v roku 1388 na základe darovacej listiny kráľa Žigmunda vojvodovi Ctiborovi zo Ctiboríc. Od polovice 15. storočia boli majiteľmi hradu i obce pezinskí a svätojurskí grófovia. Od začiatku 16. storočia boli majiteľmi Orzságovci a potom dlhšiu dobu Erdödyovci. Roku 1777 preberá smolenické panstvo Ján Pálffy. Smolenický hrad, ktorý už predtým nebol obývaný a upadal, lebo nebolo finančných prostriedkov na údržbu, v období napoleonských vojen začiatkom 19. storočia nakoniec vyhorel a z pôvodného gotického hradu zostala len časť vonkajšieho opevnenia. Prvé práce na baštách sa síce začali už v roku 1853 avšak ku skutočnému znovuvybudovaniu zámku ako rodinného sídla pristúpili Pálffyovci až v roku 1911. Obnova zámku bola plne dokončená až po druhej svetovej vojne. V súčasností slúži ako konferenčné centrum SAV. V roku 1855 pod smolenickým hradom založil gróf Móric Pálffy žrebčín, z počiatku na chov hospopodárskych koní pre vlastnú potrebu. V 80-tych rokoch 19. storočia sa rozhodol vtedajší majiteľ Ján Pálffy o zveľadení chovu. Zameral sa na chov kočiarových ťažších karotierov a ťažších jazdeckých koní, neskôr na chov dostihových koní. S rozpadom Rakúsko-Uhorskej monarchie žrebčín zanikol. Gróf Jozef Pálffy postavil v rokoch 1880 až 1883 v úzkej doline pod Majdánom pri obci Horné Orešany chemický závod na spracovanie dreva. Za účelom rýchlejšej dopravy dreva sa začala stavať lesná konská železnica. Všetky horské dopravné trasy sa mierne zvažovali k závodu, čo umožňovalo samočinnú dopravu dreva. Chemická továreň potrebovala okrem dreva aj iné suroviny a bolo potrebné odvážať aj hotové výrobky. Po vybudovaní štátnej dráhy v roku 1898 z Trnavy do Smoleníc dalo vedenie závodu postaviť priemyselnú železnicu z továrne na stanicu. Pred likvidáciou roku 1960 mala celá sieť spolu 70 km. V roku 1968 uviedli do prevádzky nový chemický závod na výrobu farieb - Chemolak, priamo pri železničnej stanici Smolenice. FOTO

Katarínka - zrúcanina kláštora

Kláštor františkánskeho rádu bol založený v roku 1618 na mieste, kde sa podľa legendy zjavovala svätá Katarína mladému grófovi a pustovníkovi Jánovi Apponyimu. Kláštorný komplex je postavený v ranobarokovom štýle s neskorogotickými prvkami. Jeho staviteľom bol Talian Pietro Spazzo. V 17. storočí kláštor niekoľkokrát poškodili turecké vpády či cisárske vojská, no vždy bol opätovne zrekonštruovaný. V dôsledku jozefínskych reforiem bol v júli 1786 kláštor zrušený. Mnísi museli toto miesto opustiť, inventár prevzali okolité kláštory a obce a stavba začala chátrať. V tesnom susedstve kláštora, pri horárni, je vybudovaná expozícia, venovaná malokarpatskej lesnej úzkorozchodnej železnici (1898 - 1960), ktorej trasa Smolenice - Dobrá Voda viedla neďaleko kláštora. Súčasťou expozície je aj krátke koľajisko s dobovými vozidlami a bohaté informačné panely. Koľajisko sa bude postupne rozširovať s výhľadom na napojenie na trasu pôvodnej dráhy. FOTO .

Červený Kameň - hrad

Na nádvorí dnešného hradu Červený Kameň stál už v polovici 13. storočia kamenný hrad, ktorý bol súčasťou pohraničnej sústavy hradov, tiahnúcej sa od Bratislavy až po Žilinu. Tento pôvodný hrad zanikol v prvej polovici 16. storočia, keď jeho vtedajší majitelia, augsburskí podnikatelia Fuggerovci, vybudovali v rokoch 1535 - 1537 po jeho obvode novú pevnosť s ústredným štvorcovým dvorom a štyrmi nárožnými baštami a rozsiahlymi skladovacími pivničnými priestormi. Základom pevnosti bolo pôvodne iba juhozápadné obytné krídlo, v ktorého suteréne boli rozsiahle skladovacie priestory. Štyri nízke a široké bašty postavené na obranu pevnosti, boli prispôsobené vyspelej delostreleckej obrane systémom kazemát a strelných komôr s dômyselným riešením vetrania a odsávania dymu po výstreloch. Pevnosť dobudoval po roku 1588 jej nový majiteľ Mikuláš Pálfi dostavbou ďalších dvoch poschodových obytných krídel a jedného prízemného krídla na severozápade. Pevnosť sa tak stala zároveň honosným renesančným zámkom, ktorého obytné priestory zariadili umelecky vyspelým interiérom. Neskoršie prestavby už iba zvyšovali reprezentačnosť rodového panského sídla. Aj keď bol hrad v nasledujúcich storočiach niekoľkokrát poškodený požiarom, Pálfiovci, ktorí boli jeho vlastníkmi až do druhej svetovej vojny, ho vždy opravili, takže sa nám dodnes zachoval vo svojej historickej podobe. Objekt dnes slúži ako múzeum nábytku. FOTO

Bojnický zámok

Bojnický zámok patrí k najstarším a najvýznamnejším pamiatkam na Slovensku. Stojí na travertínovej kope nad mestom. Prvá písomná zmienka o existencii hradu je z roku 1113 v listine zoborského opátstva.
Pôvodne bol hradom dreveným a vyvinul sa zo staršieho hradiska. Postupne v priebehu 13. storočia bol budovaný z kameňa ako majetok rodu Poznanovcov.
Koncom 13. storočia sa Bojníc zmocnil uhorský veľmož Matúš Čák Trenčiansky a hrad mu patril do roku 1321. Po Matúšovi Čákovi sa v Bojniciach v 14. a 15. storočí vystriedali ako majitelia ďalšie šľachtické rody - Gilethovci, Leustachovci, Noffryovci. V roku 1489 kráľ Matej Korvín daroval bojnický hrad spolu s panstvom svojmu nemanželskému synovi Jánovi Korvínovi. Po smrti kráľa Mateja sa hradu zmocnili  Zápoľského vojská a obývali ho až do roku 1526.V roku 1527 daroval kráľ Ferdinand I. hrad Alexejovi Thurzovi. Thurzovci hrad upravili a prestavali na pohodlné renesančné sídlo. Pôvodný gotický hrad dostal takto charakter renesančného zámku s rovnako vysokými obytnými budovami  zoskupenými okolo vnútorného nádvoria.
Po vymretí rodu Thurzovcov (v roku 1636) hrad opäť pripadol korune. O rok neskôr v roku 1637 dal cisár Ferdinand III. bojnické panstvo Pavlovi Pálfimu do zálohy za dvestotisíc zlatých. V roku 1643 dostali Pálfiovci Bojnický hrad do dedičnej držby. V Bojniciach znovu zavládol stavebný ruch a hrad dostal barokovú podobu. Stavebná aktivita na hrade utíchla koncom 17. storočia. Jeho podoba sa v priebehu 18. a 19. storočia podstatne nezmenila. FOTO

Zámok Milotice - Česká republika

Vesnice Milotice vznikla nejpozději na přelomu 11. a 12. století, i když prvně je zmiňována v písemných pramenech až roku 1341, a to v misálu milotického plebána Hermanna. Jako první známí držitelé Milotic vystupují od roku 1360 páni z Ronova, později páni z Moravan Ve druhé polovině 15. století se v jejich držbě střídaly rody pánů z Kravař, Ojnických, v první polovině 16. století pak Zástřizlové, ve druhé polovině 16. století spravovali panství Žerotínové, Václav Haugvic z Biskupic, Bernard Ludvík Tovar z Enczesfeldu a Kristina z Roggendorfu. První polovina 17. století byla z hlediska majitelů pro Milotice neméně pestrá; objevují se zde zástupci rodu Zástřizlů, Valdštejnů a Scherfenberků. Rok 1648 je pro milotické panství z hlediska neustále se střídajících majitelů rokem zlomovým. Gabriel Serényi (1615-1664) kupuje panství na konci třicetileté války a v majetku jeho rodu zůstává až do počátku 19. století. Gabrielovým nástupcem se stal jeho syn Jan Karel (+1691) a roku 1702 jeho vnuk Karel Antonín Serényi (1681-1746). Po vymření milotických Serényiů roku 1750 připadly jejich majetky lomnické větvi a postupně se v držbě Milotic vystřídali sourozenci Antonín Serényi (+1762) a Ludvík Serényi, kanovník (1705-1780). Jako poslední mužský příslušník tohoto rodu figuruje v dějinách milotického zámku Karel Bernard Serényi (+1811). FOTO

Hrad BUCHLOV - Česká republika

Samotné založení a stavba královského hradu Buchlova na strategicky významném vrcholu Chřibů, střežícího východní hranici českého království proti případným vpádům z uherské strany, jsou obestřeny rouškou tajemství. Chybí jakákoliv písemná zpráva, a tak se musíme řídit dochovanými kamenickými články. Počátky hradu lze tak klást do poloviny 13. století. Toto datování potvrzuje nalezený nejstarší kamenický kus, jímž je část románského oblouku, snad brány či chórové empory kostela, s tzv. obloučkovým vlysem, která byla druhotně umístěna v přízemní hradní kuchyni, u paty pozdně románské západní věže. Oblouk je dílem kameníků cisterciácké kamenické huti, budující ve stejné době blízký velehradský klášter.
Název Buchlova se objevuje poprvé v přídomku jistého Protivy, zastávajícího zde patrně místo purkrabího, vedle něhož vykonával funkci správce okolních lesů, polí, luk a rybníků Albert ze Zdounek. V období 14. století v listinných pramenech čteme např. o úředníku Havlovi či purkrabím Hartmanu ze Střítěže.
Na rozhraní 14. a 15. století začal být hrad postupován markrabětem do zástavy královským věřitelům, k nimž pravděpodobně od roku 1406 patřili bratři Hanuš a Jindřich z Lichtenštejna a poté další příslušníci téhož rodu. V roce 1422 přichází na Buchlov uherský velmož Stibor ze Stibořic, významný protivník husitů, páni z Vítovic, z Mošnova, z Vajtmile, z Landštejna, z Postupic, Jan Boček Kuna z Kunštátu, páni z Cimburka a ze Zahrádky. Roku 1511 obdržel hrad královskou listinou za zásluhy a se všemi privilegii velmož Arkleb Trnavský z Boskovic. Samotný akt se ale uskutečnil v době trvání platnosti zástavních práv pánů ze Zahrádky, proto de facto buchlovské zboží Arkleb nikdy nezískal.
Skutečně prvními soukromými majiteli hradu byli od roku 1518 Žerotínové a od roku 1542 Zástřizlové, vlastnící zboží plných sto let. V první polovině 17. století získali Buchlov sňatkem Petřvaldové z Petřvaldu, kteří přesídlili v první polovině 18. století natrvalo do buchlovického zámku. Posledními majiteli panství se roku 1800 stali Berchtoldové z Uherčic, kteří je vlastnili do roku 1945. Už od první poloviny 19. století z hradu zřídili veřejně přístupné muzeum, pro něž nakupovali velké množství sbírek a jen díky tomu byla památka udržována a nestala se zříceninou. FOTO

Zámok Vranov nad Dyjí - Česká republika

Zámek Vranov nad Dyjí patří k nejpozoruhodnějším stavbám středoevropského baroka. Vznikl přestavbou ze starého románsko gotického hradu, poprvé připomínaného jako zeměpanská pohraniční pevnost k roku 1100. Z něho si podržel dvě hranolové věže, část hradeb a budovy tak zvaného předhradí. Současnou podobu mu vtiskli po ničivém požáru v roce 1665 hrabata z Althannu. Ti na sklonku 17. století - podle projektu císařského architekta Jana Bernarda Fischera z Erlachu - nejdříve postavili a vyzdobili impozantní sál předků, dominující zdejší členité krajině a výtvarně umocňující její osobitý půvab. Vzápětí vybudovali zámeckou kapli Nejsvětější Trojice jako jeho ideovou protiváhu. V 18. století pak přestavbu završili obytnými budovami čestného dvora. Zámek pak získali polští Mniszkové, kteří přivedli k rozkvětu proslulý vranovský závod na výrobu kameniny. S nimi spříznění Stadničtí drželi zámek Vranov nad Dyjí až do počátku druhé světové války. Ten je dnes jako národní kulturní památka v péči státu. FOTO