Obec a hrad Dobrá Voda

Dobrá Voda – dedinka v údolí srdce ma zabolí, keď na teba spomínam. Keď sa
víchry zaboria do kaderavej hrivy stromov rozšepcú sa o kadečom dávnom a slávnom
čo zažili v histórii. S koreňmi hlboko vrastenými do rodnej zeme, takže
trpezlivo a oddane znášali spoločne z ľuďmi v ich lone všetko dobré a zlé čo
priniesol čas. Veľkomoravská ríša sa rozpadla uhorskí králi, rakúski cisári i
hradní páni prichádzali a odchádzali, ale Dobrá Voda trvala a rástla. Stále trvá
a bude rásť – žijúc svoj jedinečný a neopakovateľný život v dejinách.. Žijeme tu
od nepamäti, ako národ. Naše polia sú bohaté , ako jeho história.
Kde inde mohol prežiť posledné roky svojho plodného života
bernolákovský básnik a katolícky kňaz Ján Hollý. Aby mohol vyspievať aspoň časť
hrdinstiev o ktorých spievali lipy ?. V epickej šírke jeho poézie ctíme
slovenskú krajinu zvlnenú vŕškami , ako vlniaci sa rytmus jeho hexametrov,
cítime v nej krajinu jeho i nášho života.
Dobrá Voda – naše srdce, naša trvalá celoživotná láska. Plne
môže prežiť iba ten, komu sú jej chodníčky uličky priechody od detstva známe,
kto cíti že iba tu a nikde inde na svete je jeho skutočný domov, že tu má hlboko
zapustené korene, nech by ho víchor života odklonil, akokoľvek ďaleko. Aj keď
sa tvár obce prudko mení, už tu nie je malý vláčik ani „Hlávka“, ale atmosféra
príchylnosti a istoty zostáva nezmenená.
Domov je miesto, kde sa aj v tmavej noci pozná na chodníku každý
kameň, každá jamka a kde si nepomyslíme, že by sme mohli zablúdiť.
Mnohí často krát utekáme kade-tade po svete, aby sme sa
presvedčili o starej pravde, že čím viac sa vzďaľujeme od tohto nám vzácneho
miesta, tým väčšmi ubudla svetu na stálosti. Vraciame sa stále pokornejší,
pokojnejší a múdrejší o poznanie, že osudovej láske nemôžeme uniknúť. Dobrá Voda
nám žičlivo postí telo i myseľ na skusy do sveta , ale naše srdce si ponechá,
ako zálohu na návrat a kto sa nevráti žije bez srdca.
Dobrá Voda – naša láska, naše rodisko, naše bydlisko, aj my sa
usilujeme zanechať na tvojom vzhľade svoju pečať a na jazyku často cítime, akoby
soľ z dna prastarého treťohorného mora, ktoré nám zanechalo po sebe , ako
pamiatku veľké presýpacie hodiny piesku, hodiny odmeriavajúce čas jednotlivých
generácií, hodiny neustálej činnosti, ako výzvu na sústavný boj o prežitie.
Zatiaľ je človek stále úspešný, lebo sa rozhodol prežiť tu s tvrdohlavým
odhodlaním, ktoré pozná iba víťazstvo, alebo smrť.
A všetkým generáciám, ktoré tu po stáročia pod Dobrovodským
hradom bojovali svoj životný zápas, generáciám terajším, ktoré ho prevzali i
generáciám budúcim, ktoré tiež dokážu na živom piesku, kameni a všade prítomnej
vode budovať kvitnúce záhrady.
Život človeka je veľmi krátky a preto vedome, či nevedome
zanecháva správy o sebe o svojom pôsobení vo svojej rodnej obci, prípadne v obci
v ktorej žijeme. Každý človek si váži obec a zem na ktorej žije a vytvára
hodnoty.
Hovorí sa, že každý vták sa rád vracia do svojho rodného hniezda i ja som
presvedčený, že aj každý človek sa rád vráti do svojho rodného kraja, aby si na
rodnej hrudi zaspomínal i pookrial, pretože „domov sú ruky na ktorých smieš
plakať“...
Veď miesta, kde sme sa prvý krát stretli so životom, kde naše ústa prvý krát
vyslovili slovo „mama“, alebo kde sme po boku životného partnera našli druhý
domov, zvyčajne berieme medzi prsty kúsok rodnej zeme. Preto postojme a
zalistujme v knihe pamätí a zaspomínajme si.
Dejiny obce Dobrá Voda sú úzko späté a dejinami hradu, ktorý
už v 13. storočí stál nad obcou, neskôr však viackrát vyhorel a dnes je celkom v
ruinách. Počiatky histórie obce nie sú presne určené nijakým konkrétnym rokom.
Písomné zmienky o obci sa uvádzajú v 12.storočí. Osídlenie je určite staršie ,
ako uvádzajú písomné správy, dala by sa predpokladať kontinuita od
veľkomoravského obdobia. Pri skúmaní počiatkov treba zohľadniť veľa súvislostí,
skutočností, pravekého osídlenia okolitých dedín, historické správy atď. Pavel
Dvořan v knihe „ Odkryté dejiny „ píše : „ ak niekto chce začiatky osídlenia
usudzovať podľa zachovaných listín dopúšťa sa omylu. Stredoveké listiny len
opísali jestvujúci stav, ktorý sa pred tým mohol meniť desiatky či stovky rokov.
„ . V 13. stor. spomína sa už v listine kráľa Bélu IV. / 1235 – 1270 / z. r.
1262 sa spomína vrch a podhradie „Dobrawoda“ latinsky „Bona Aqua“. Tento názov
pramení zrejme z vody, ktorej množstvo prameňov je rozložených v chotári obce.
Tu vyviera z pod skál aj silný prameň riečky Blava. Dobrá Voda sa ako osada
uvádza v roku 1394 . Zemepánmi obce, ktorú spravoval richtár, majúc dvoch
pomocníkov – konšelov, dvoch obecných šafárov a sedem prísažných, boli oddávna
držitelia hradu v roku 1394 Stibor I. zo Stiboríc, r. 1434 kráľovská koruna,
roku 1436 kráľovský pokladník neskoršie Palatín Michal Országh z Gúthu, v 16
stor. rod Lossonczyovcov, od roku 1583 Krištof Ungnád.
V posledných desaťročiach vlastnia obec a hrad zasa bohatí šľachtici najskôr
Erd“odiovci a potom Pálffyovci. Ako hádam všade ani Dobrej Vode sa nevyhli
pohnuté obdobia, časté prírodné pohromy, vojnové udalosti, veľké epidémie,
ktoré narušovali pokojný vývoj a rast obce. Aj zemepánsky útlak v nemalej miere
pôsobil na život obce. Súčasnosť je už iná.
Obec Dobrá Voda sa nachádza v okrese Trnava leží v severnej
časti Malých Karpát na juhovýchodnom okraji vo vnútrohorskej Dobrovodskej
kotlinke, obklopenej lesom, cez ktorú preteká potok Blava s prítokom Mariášom.
Malé Karpaty tvoria v rámci Vnútorných Západných Karpát samostatnú jednotku a
rozdeľujú sa na niekoľko jednotiek nižšieho radu. V úseku medzi Trstínom a
Vrbovým sú to tzv. Brezovské Karpaty. Vyhláškou Ministerstva kultúry SSR
č.64/1976 Zb. zo dňa 5. mája 1976 boli Malé Karpaty vyhlásené za chránenú
krajinnú oblasť. V chotári obce sa nachádza Dobrovodský kras – krasové územie /
60 km2/, v ktorom sú zaujímavé krasové útvary, krasová vyvieračka Mariáš,
občasná vyvieračka pod Bacharkou, jaskyne / neprístupné / ponory a závrtové
jazierka. Stred obce je vo výške 248 m nad morom a preteká cez ňu potok Blava z
prítokom Mariáš.

Príroda

Celý chotár v pohorí sa skladá prevažne z triasových vápencov /Dobrovodský Kras/
z mladších treťohorných vápencov a pieskovcov tzv. jablonického typu.
Dobrovodskú kotlinu vypĺňa tzv. karpatská formácia helvétu. Kotlina je obklopená
lesom zloženým prevažne z dubových, bukových, smrekových a borovicových
porastov. Lesy obsahujú i bohatstvo lesných plodín – malín, jahôd a húb.
Veľmi bohatá a pestrá je kvetena chotára, ktorú môžeme rozdeliť podľa povahy
chotára na flóru poľnú a horskú. Značnú časť chotára tvoria lúky a pasienky.
Vykazuje aj značnú bohatosť zveriny. Zverina v Malých Karpatoch i v rovinnej
časti chotára je zastúpená vysokou aj nízkou , ktorej počet sa neustále znižuje.
Obec leží v tektonickej oblasti, bola viac krát postihnutá zemetrasením. Má
hnedé, lesné a ilimerizované pôdy. Povrch a podnebné pomery spôsobujú
nerovnomernú kvalitu pôdy. Chotár obce je dosť bohatý na stavebné suroviny,
najmä hlinu, piesok a kameň, ktoré sa tu oddávna ťažili.
Územie má veľký dostatok povrchových i podzemných vôd a je zdrojom pitnej vody
pre Trnavu a okolie. Nakoľko okolité lesy zadržiavajú dostatok vlhkosti.

Podnebie

Obec sa nachádza v miernom klimatickom pásme a vyznačuje sa pravidelným
striedaním ročných období. Zrážky bývajú výdatné, ale ich rozloženie ne je vždy
rovnomerné. Nadmorská výška obce ovplyvňuje podnebné pomery, zima tu trvá
približne o týždeň dlhšie, ako na rovine aj sneh sa udrží dlhšie, preto i jar
sem prichádza neskoršie.

Vodopis

Vodstvo Dobrej Vody patrí do povodia Váhu. Rieka Blava, ktorá odvodňuje celú
oblasť tejto časti Malých Karpát sa vlieva do Dudváhu a ten do Váhu. Plocha
povodia Blavy meria takmer 74 km2. Dlhodobý ročný prietok je 0,35 m2 za
sekundu. Najvyšší prietok je koncom jary najnižší koncom leta. V dobrovodskom
chotári sa nachádza veľké množstvo prameňov /42/ najznámejší je prameň Blava
Pri rímskokatolíckom kostole Narodenia Panny Márie. V súvislosti z výstavbou
vodovodu bola zrušená Hlávka otvorený prameň, bol zabetónovaný a ohradený. Rieka
Blava sa po prvý raz uvádza v dokladoch z r.1113 – Zoborská listina ako aqua
Blavva, v.r.1229 aqua Blaua v r. 1258 aqua Baluva a v roku 1268 ako rivus Boloua
/ Bolova/. Názov rieky Slovania pravdepodobne prevzali ešte od predslovanského
obyvateľstva /Bl/ a pripojili k nemu slovanskú príponu – ava /Belavá, Blava ?/
, ako sa to stalo aj pri názve rieky Nitra / Nitrava /. V minulosti v nej bolo
množstvo rýb a rakov. V roku 1326 stál na Blave mlyn / Super fluvium Balaua /.
Za Blavou je prameň Dežmar, pri ktorom kedysi komisia vyberala dežmu-poplatok /
desiatok /. Podľa ľudového zdelenia jedna žena vraj zabila pána vyberajúceho
dežmu a od tej doby vraj obec neplatila daň. Dežmári – pánsky úradníci chodili
po žatve z obce do obce a oddeľovali z úrody zemepánsky deviatok a cirkevný
desiatok. / Na tomto mieste stojí pomník z nápisom EX VOTO IOANES ANDREICOVICZ
ANNO 1752 DIE IO MAI./
Tento prameň obložili okolo r. 1813 štvorhrannými kameňmi. Smerom na
severovýchod asi 2 km pod horou / 330 m.n.m./ sa nachádza schovávací stoček –
občasná vyvieračka Pod Bachárkou s výdatnosťou 20 – 120 l/s. / 13 minút vyviera
a 18 minút nevyviera /. Podľa legendy sa prameň skrýva pred nepoctivými ľuďmi a
nedá im napiť.

História

Nik už nespočíta tie tisíce ľudských jedincov, či desiatky kmeňov
a národov, organizovaných skupín, alebo bojových družín, ktoré sa vystriedali od
úsvitu dejín po dnešné časy v tomto kraji. Využívali jeho prírodné bohatstvo,
ale zároveň zanechali po sebe stopy ľudskej civilizácie pre nasledujúce
generácie.
Obec Dobrá Voda leží v kotline medzi horami v severnej časti Malých
Karpát na SZ okraji Trnavského okresu, stred obce je v nadmorskej výške 248
m.n.m. a chotár od 212 – 576 m.n.m.. Je najvyššie položenou obcou v Trnavskom
okrese. Výmera chotára je 3298 ha. Najstarší názov obce je – JOKW pochádza z
roku 1392. / písomná zmienka o obci, kde sa spomína v súvislosti z hradom /. V
roku 1436 sa názov obce uvádza, ako Dobrawoda neskôr sa obec menovala Jóko čo v
preklade z maďarčiny znamená Dobrý kameň. Obec používala i nemecké názvy –
Guttstein, Guttwasser. Slovenské pomenovanie Dobrá Voda bolo odvodené od prameňa
Blava, ktorý sa nachádza v hornej časti obce.
V obecnej pozemkovej knihe z r.1656 sa Dobrá Voda spomína , ako mestečko. V tom
čase podľa dochovaných záznamov mala obec 1130 katolíkov a 46 izraelitou –
židov.
Dobrá Voda mala tieto ulice : Hoštáky / z nemeckého hoch stadt – horné mesto, na
severnej strane. Dolný koniec na juhovýchodnej strane, Záplava / dnešné Záblavie
/ na južnej strane a Pod Mariáš na západnej strane, obec mala vtedy 182 domov.
Nikto už nezistí kedy bola presne založená, ale príležitostne bola osídlená už v
priebehu mladšieho veku staršej doby kamennej / pred 25 – 22 000 rokmi / a
trvalo to do mladšej doby kamennej o čom predovšetkým svedčia nálezy kamenných
sekier a sekeromlatov, vyoraných v katastri obce najmä po 1.svetovej vojne na
Záblaví / 5 – 3- tisícročie pred Kristom./ Vtedy si predchodca dnešného človeka
ku koristníckemu spôsobu života začal vyrábať prvé jednoduché nástroje zbrane z
kameňa, kostí a dreva. / Luky, hroty šípov a nože vyrobené štiepaním kameňa.
Objavujú sa i prvé umelecké predmety./
V chotári obce / lokality Vlasačka, Záhumenice a Skalky/ sa nachádzali viaceré
sídliská z neolitu a eneolitu / 5 – 2000 rokov pred Kristom /, ako o tom svedčia
mnohé nálezy črepín a rôznych kamenných nástrojov zo širšieho rámca lengyelskej
a badenskej kultúry. Našli sa tu i kosti prehistorických zvierat. V tej dobe sa
človek už pomali usádzal a začal sa venovať prvotným remeslám – hrnčiarstvu,
košíkárstvu, tesárstvu, tkáčstvu, ale hlavne poľnohospodárstvu.
Z doby bronzovej sa tu zatiaľ nenašli žiadne významnejšie
nálezy, potom sa už na našom území striedali rôzne kmene a národy v tzv. dobe
laténskej / od roku 500 pred Kristom do prelomu letopočtov/ sa tu zdržiavali
Skýti a trasáci, ktorých vytlačili Kelti, ktorí povzniesli hospodársky a
spoločenský život na vysokú úroveň. Mali rozvinutú poľnohospodársku výrobu a z
remesiel najmä kováčstvo. Na našom území začali raziť mince a rozvíjať obchod.
Začiatkom nášho letopočtu naše územie obsadili nemeckí Kvádi. Kvádi naše územie
opustili na rozhraní 4 a 5 storočia v období tzv. sťahovania národov, ktoré
vyvolal nápor nomádskeho kmeňového zväzu Húnov, ktorý začiatkom 5 stor. pod
vedením Atillu prezývaného aj „Boží bič“ prenikli do Podunajskej nížiny a
podnikali ničivé výpady. V 6 stor. Prišli na naše územie germánsky Longobardi,
ktorí pod tlakom kočovných Avarov odišli na západ a usadili sa v severnom
Taliansku. V 6 a 7. stor začali postupne prenikať od východu prvé slovenské
kmene, ktoré zabrali územie po Germánoch a ktoré sa neskôr dostali do područia
Avarov. Slovania hospodárili extenzívne, čo si vyžadovalo veľké plochy pôdy.
Po smrti vodcu Avarov – Kagana Bajana sa Slovania vzbúrili a pod
vedením franského kupca Sama, ktorého zvolili za kráľa zbavili sa avarskej
nadvlády a vytvorili základ nadkeňového útvaru Slovanov – Samovu ríšu, ktorá
zanikla v roku 796 keď jej územie obsadil bavorský kráľ Karol Veľký.
Začiatkom 9 stor. zjednotili slovanské kmene usadené na území dnešnej Moravy a
Slovenska kniežatá Mojmír I. a Pribina, ktorí vytvorili dva štátne útvary
Nitrianske a Moravské kniežatstvo. V roku 836 vznikol prvý štátny útvar Slovanov
na našom území – Veľká Morava, ktorý mocensky zanikol v roku 907.
Počas vlády kráľa Rastislava a Svätopluka si Veľkomoravská ríša získala u
okolitých národov veľkú autoritu. Z vyspelej Byzantskej ríše na pozvanie kráľa
Rastislava prišli k našim predkom s darom písma a viery slovanský
vierozvestcovia solúnsky bratia sv. Konštantín-Cyril a sv. Metod. V tomto
období vzniklo na našom území už trvalé slovanské osídlenie.
Doba trvania Veľkej Moravy však bola veľmi krátka / 836 – 907 /,
preto sa na našom území nezachovalo mnoho priamych artefaktov a svedectiev. Je
známe , že Slovania si budovali obranné zariadenia formou tzv. hradísk, ktorých
hlavná úloha spočívala v obrane. Z tohto dôvodu hradiská mali predovšetkým pevné
valy – opevnenie, ktoré bolo jej najdôležitejšou súčasťou.
Dňa 5.júla 907 porazili Maďari pod vedením kniežaťa Arpáda pri Bratislave
bavorské vojsko vedené markgrófom Luitpoldom – zánik Veľkomoravskej ríše. Týmto
sa začalo pre našich predkov obdobie tisícročnej poroby v Uhorskom kráľovstve.
A tak sa vytvorili nové politické pomery.
Archeologický výskum v chotári obce vykonal predovšetkým Peter Novák
– pracovník archeologického ústavu. Trnavská sprašová tabuľa a priľahlé
malokarpatské údolia patrili od pradávna k územiam vhodným na osídlenie
človekom. Dôležitú úlohu pri osídľovaní obce určite zohral aj prechod cez Malé
Karpaty. Ďalšie výrazné osídlenie pochádza z doby veľkomoravskej ríše ,
dokazuje to predovšetkým pohrebisko nájdené v katastri obce.
Za Mariášskou kotlinou v lesoch na Kopci nad kaplnkou Najsvätejšej trojice sa
nachádzajú pozostatky stredovekého hrádku s valmi, za ktorými sú stopy po
požiari, ešte i teraz sa tam pri povrchovom zbere nachádzajú črepy hlinených
nádob ba i hroty železných šípov z 12 – 14.stor.
Obec i okolie zatiaľ neboli dostatočne archeologicky preskúmané, preto nemožno
podať nijaký podrobný obraz predhistorického osídlenia Dobrovodskej kotliny. Do
hĺbok tých čias nesiaha poznanie písma, ústne podanie ani ľudská pamäť.
Dejiny Dobrej Vody a jej okolia úzko súvisia s cestou vedúcou z Považia cez
Dechtice. Dobrú Vodu a Dobrovodskú kotlinu ďalej na Holíč, Hodonín a na Moravu,
ktorá mala miestny význam. V ranno feudálnom osídľovaní hrali veľmi dôležitú
úlohu cesty vedúce cez Malé Karpaty, tieto cesty nemali často ani kamenný základ
ani povrch z piesku.
Prvým Uhorským kráľom bol Štefan I /1000 – 1038/ syn
staromaďarského veľkokniežaťa Gejzu. V r. 1241 – 1242 spustošili územie
juhozápadného Slovenska Tatári – oddiely Ordu chána sem prenikli z Moravy,
Kadiaľ šli tadiaľ rabovali, lúpili a zabíjali. Po tatárskom vpáde sa
hospodárstvo krajiny oživovalo len veľmi pomaly.

Privilégiá

Funkcia a vážnosť obce sa zvýšila udelením výsad, ktoré neboli
typické ani pre počtom obyvateľstva väčšie obce tej doby. V starých časoch
uplatňovalo poľné mesto Dobrá Voda výsadu oslobodenia od platenia daní a to
štátnych i župných u panovníkov Ferdinanda III / 1608 – 1657 /, Leopolda I /
1640 – 1705/, Karola III / 1685 – 1740/.
Panovníci tieto privilégiá uznávali a potvrdzovali. Kráľ Ferdinand III v liste
vydanom pre Dobrú Vodu uvádza, že Dobrovodčania sa naňho v liste obrátili
prosebne, aby boli oslobodení od platenia daní a to kráľovských i župných,
odvolávajúc sa na výsadný list získaný v dávnejších časoch, podľa ktorého túto
výsadu užívali už už panovania mnohých kráľov o čom svedčili staršie hodnoverné
výsadné listiny, ktoré sa neskôr v dobe nepokojov stratili. Listinou z
28.septembra 1437 cisár Žigmund oslobodil Vrbové /Warb/,Čachtice /Chechte/,
Dolný Lopašov / Lopaso/, Dobrú Vodu /Johkew / a Modru od platenia mýta a
tridsiatkového poplatku. Oslobodenie od tohto poplatku, ktorý predstavoval 3,33
% hodnoty prepravovaného tovaru patrilo medzi jednu zo základných mestských
výsad a napomáhalo obchodnej a trhovej činnosti. Tridsiatkové poplatky
predstavovali nezanedbateľný príjem do kráľovskej pokladnice, pohyb tovaru bol
preto kontrolovaný. Preto napríklad vo Vrbovom bola zriadená od roku 1438
filiálka tridsiatkovej stanice v Trenčíne.
Vo výsadnej listine cisára Leopolda I. sa spomína Ferdinandom III. Vydaný
výsadný list, podľa toho listu z 9.augusta1697 bola výsadná listina vyhlásená na
generálnej kongregácii Nitrianskej župy v tom istom roku, vo štvrtok 19. po sv.
Trojici. Spomínanú výsadnú listinu potvrdil tiež listom z 15.júna 1712 cisár
Karol III. Na žiadosť staršieho grófa Erd“odiho. Táto výsadná listina bola
vyhlásená na valnom zhromaždení Nitrianskej župy.
Dňa 9.nov.1712 bola prijatá. Oslobodenie od mýtneho poplatku sa
spomína aj v listine, ktorú vydal cisár Leopold I. Dobrovodčania sa húževnato
držali všetkých tradicionalistických výsad. Svedčí o tom i dopyt uhorského
kancelára zo dňa 10.dec.1696 na Nitriansku župu, v ktorej žiada o vysvetlenie na
žiadosť obce odvolávajúcej sa staršiu výsadu, prosiac o oslobodenie zaťažujúcich
sedliakov od platenia furmaniek a iných zemepánskych poplatkov. Podobnú
húževnatosť dokázali v r. 1724 keď gróf Juraj Erd“ody predostrel žiadosť na
odpustenie im uvaleného nájomného vo výške 40 zlatých. Ako dôvod uvádzali, že v
ich mestečku je na pustatine 62 domov. V tomto liste sa aj ponosujú na poplatok
– suchú holbu, ktorá znamenala povinnosť platiť 45 zlatých za predaj troch sudov
vína a pánskych liehovín.
Poukazujú na to, že uvedené poplatky sa takto nikde inde neplatia, v
tomto čase župa požadovala od mestečka daň 787 zlatých. Gróf Juraj Erd“ody
ponechal Jurajovi Vranovicsovi, správcovi statku, preskúmať sťažnosti s cieľom
uľahčenia, aby intervenoval u župy. Mestečku boli vyrúbené poplatky – 3 suché
holby a to 8 zlatých. Nitrianska župa svoje stanoviská prispôsobovala
rozhodnutiam panovníkov. Mestečko bolo oslobodené aj od mýtneho a platenia
miesta na jarmokoch / listina cisára Leopolda I. z 14 dec. 1697 / . Toto
privilégium potvrdil aj cisár Karol III. V listine z 15.júla 1712.

Výsady mestetečka

V 15.stor.dostala Dobrá Voda od kráľa Mateja Korvína / 1443 – 1490/ výsady
mestečka – oppidum / táto listina sa nezachovala/ s právom na 4. výročné jarmoky
/ po Pondelku sv. Baláža – Blažeja, na sv. Trojicu, v dňoch Blahoslavenej Matky
a na sv. Ondreja./ Tieto jarmoky pretrvávali približne do konca 19. storočia,
pretože nemali takú úroveň, ako jarmoky v okolitých obciach, aj prístupové cesty
neboli v dobrom stave. Jarmoky sa nekonali iba pre poľnohospodárske produkty,
ale i pre výrobky remeselníkov, jednak domácich , ale i cudzích výrobcov z
okolia.
Názov, alebo titul mestečka – oppidum dostávali v období feudalizmu dediny,
ktoré spĺňali určité stanovené podmienky / hospodársky rozvoj, remeslá trhy.../
tieto obce mali výhodnú polohu v blízkosti ciest, alebo hradov. Takéto obce mali
potom i väčší počet obyvateľov ako okolité obce. Titul mestečka sa spájal s
udelením niektorých výsad. Zemepánske poddanské mestečká dostávali napríklad
právo voliť si samosprávu s richtárom / fojt /, trhové právo s konaním jarmokov
a mnohé iné. Svojím hospodárskym významom prevyšovali okolité obce.

Ján Švehla a bratríci

V 15 stor. českí husiti podnikli viacero vpádov „spanilé jazdy“ na Slovensko,
ich revolučné myšlienky sa veľmi rýchlo šírili. Už vojská prvej husitskej
výpravy pod vedením Prokopa Holého v druhej polovici februára 1428 vyrabovali a
vypálili mnohé dediny v okolí Trnavy.
Husiti takmer tri roky / 1432 – 1435/ mali svoju posádku v
Trnave, odkiaľ ovládali široké okolie a spôsobovali obyvateľstvu veľa útrap.
Uhorský kráľ Matej Korvín viedol boje proti bratríkom na juhozápadnom Slovensku
/ január 1467/. Jedna posádka do 3000 husitských bojovníkov zjednotených na
jeseň 1466 pod vedením Jána Švehlu táborila v opevnení pri Veľkých Kostoľanoch,
odkiaľ podnikali lúpežné výpravy do okolia. Kráľovské vojsko v úsilí vyhnúť sa
zbytočným stratám a vyhladovať bratríkov obkolesilo tábor 6. dec. 1466. Kráľ
osobne prišiel na bojisko pri Veľkých Kostoľanoch a vyzval Švehlu, aby sa vzdal.
V noci 22.jan. 1467 sa podarilo Švehlovi a niekoľkým bojovníkom utiecť z
obkľúčenia. Bratríci boli po dlhom obliehaní tábora definitívne porazení dňa
29.ja.1467.
Jazda pobila vyše 2000 Švehlových vojakov a vyše 250
zajala. Boli rozdrvení v boji na Manivieri medzi Veľkými Kostoľanmi a
Radošovcami.
V roku 1466 sa pokúšali zmocniť sa aj Trnavy. Jan Švehla
bol zbeh z Matejovho kráľovského vojska, ktorý zjednotil zvyšky bratríckych
bojovníkov. Podľa legendy márne po ňom pátrali, pretože svojmu koňovi dal opačne
pribiť podkovy. Na jeho hlavu bola vypísaná odmena. Vraj ho chytili sedliaci
Vincent a Matej z Turej Lúky spolu z dobrovodskými ženami na Hlávke, keď si
napájal koňa. Zavliekli ho do čachtického hradu, kapitán hradu ho zasa spútaného
previezol do kráľovského tábora pri Kostoľanoch. Kráľ dal zajatých bratríkov
popraviť na šibenici 29.jan.1467 na vŕšku pred hlavnou bránou. Stáli tu tri rady
šibeníc, na najvyššej z nich skončil svoj život kapitán Ján Švehla na výstrahu.
Bitka pri Veľkých Kostoľanoch znamenala definitívny zánik bratríckeho hnutia na
Slovensku. Týmto Turá Lúka /1467/ a Dobrá Voda /1467 ?/ získala ďalšie
privilégiá, ktoré boli za polapenie Švehlu sľúbené. Časť bratríkov prešla do
Matejových služieb do žoldnierskeho tzv.“Čierneho vojska“ – žoldnierske vojsko.
Po bitke pri Veľkých Kostoľanoch boli poddaní trnavského okolia oslobodení od
platenia daní. Len čo sa skončili boje s husitami prenikli v r. 1468 na
juzápadné Slovensko vojská českého kráľa Jiřího z Poděbrad, ktoré dobyli a
vypálili aj mesto Trnavu.

Dobrovodský pranier

Meno Švehla je vyryté i na starodávnom pranieri, ktorý
stojí pri rímskokatolíckom kostole. Na pranieri boli železné putá, ktorými
pripútali previnilcov a ľudia čo chodili okolo nich mohli ich aj opľuť a hádzať
na nich blato a iné odpadky. Na pranieri je vyrytý i rok 1718, ale o pôvode
tohto letopočtu sa nič bližšie nevie. Kamenný pranier je vysoký 8 stôp. V
súčasnosti pranier už nestojí na pôvodnom mieste, je umiestnený bokom od kostola
pri novovybudovanej ohrade zasypanej Hlávky. Praniere sa budovali od stredoveku,
nachádzali sa v strede mestečka. K pranieru sa pripútavali previnilé osoby,
ktoré boli istý čas ponechané na verejnú potupu, alebo fyzicky trestané.

Obecná správa

V obci sa zachovala obecná kniha pochádzajúca zo 17 stor... V knihe sú
zaznamenané mnohé zaujímavé udalosti. V roku 1658 správu obce tvorili richtár /
fojt /, hajtman / veliteľ polície /, 2 konšeli / obecní sluhovia /, dvaja šafári
a sedem prísažných, ktorí sú menovite spomínaní v obecnej majetkovej knihe.
Obec mala aj svojho nočného strážnika, jeho povinnosťou bolo celú noc bdieť a v
prípade požiaru, alebo inej nehody zobudiť spiacich občanov. Počet hodín a
poplach oznamoval zvukom trúby z volského rohu.
Richtára si poddaní volili zo svojho stredu. Voľbu
richtára vždy potvrdzoval zemepán, ako zemský patrón mestečka. Richtárom mohol
byť len vážený občan / napr. z radov cechových majstrov, mlynárov, alebo
bohatších sedliakov/. Funkčné obdobie trvalo obyčajne jeden rok a začínalo sa po
Vianociach. Funkciu richtára spravidla vykonával ten istý človek i niekoľkokrát
za sebou. Úloha richtára nebola jednoduchá na jednej strane mal brániť výsady
mestečka a súčastne bol vykonávateľom zemepánskej vôle nad poddanými, patrilo mu
nižšie súdnictvo. Bol pod ochranou zemepána, a kto to porušil bol za to
potrestaný pokutou. Bol zodpovedný za bezpečnosť a poriadok, previnilcov
odovzdával zemepánovi, menšie priestupky súdil sám / napr. pokutou, derešom,
klada, pripútanie k sĺpu hanby – pranieru atď.../. K pranieru sa priväzovalo
najmä v nedeľu od rána do večera, aby ľudia idúc do kostola mohli vidieť
previnilca.
Ďalej richtár dozeral pri výbere rôznych poplatkov a
vybavoval sťažnosti. Slovo richtár pochádza z nemeckého slova Richter – sudca.
Hajtman bol strážcom verejného poriadku a bol podriadený richtárovi. Konšelov a
notára si volili občania a im za svoj úrad zodpovedali. Úradné výkony sa
vybavovali za prítomnosti prísažných /7/. Nariadenia richtárskeho úradu
dostávali úradnú platnosť potvrdením pečaťou mestečka.
Obecný úrad mal aj svoj majetok, ktorý pozostával z nehnuteľností / obecné
pozemky, obecný dom / a z finančného obnosu získaného z miestnych daní. Na
obecnom dome sa vykonávali všetky záležitosti. Dobrovodskí i ostatní vidiecky
občania pri kúpe , alebo predaji majetkov podľa tradícií dodržiavali „oldomáš“
čo bolo nielen zvykom ale znamenalo i potvrdenie právoplatnosti. V jednom zápise
o predaji z r. 1647 sa píše „pre väčší dôvod istoty a hodnovernosti pánovi
richtárovi a ctenému predstavenstvu lial sa oldomáš“.
V roku 1642 môžeme zasa čítať „veľmi zaujímavý je koniec jednej zmluvy, ktorý
spomína, že zmluva bola potvrdená aj stisnutím ruky „.

Revolúcia 1848/49

19. stor. charakterizuje začiatok slovenského národného obrodenia. Revolúcia v
Uhorsku v roku 1848/49 otvorila Slovensku cestu k novému spoločenskému poriadku
iba veľmi obmedzene. Zrušilo sa síce poddanstvo – marec 1848 , ale i naďalej
pretrvávali feudálne prežitky roľnícka otázka zostávala nedoriešená i naďalej.
Pozemkovej aristokracii zostalo i naďalej 60% všetkej pôdy. Drobní roľníci nad
15 jutár boli v mizivej menšine. Zrušenie poddanstva bolo v počiatkoch pre
roľníkov finančnou záťažou, lebo museli zaplatiť určenú dávku, ako výkupné z
poddanstva. V poddaných v tom čase začalo rásť sebavedomie.
Na základe urbárskeho nariadenia z roku 1853 sa postupne
vykonávala tzv. segregácia a neskôr komasácia pozemkov – sceľovanie, úprava
držby pozemkov, podľa ktorej pozemky ležiace v rôznych častiach chotára vymerajú
sa všetkým zúčastneným vlastníkom tak, aby každý podľa možností dostal svoj
prídel v celosti... Podľa novovzniknutého stavu sa vykonala registrácia a zápis
do pozemkovej knihy obce / grundbuch/ .
V roku 1848 vyvrcholil na Slovensku sociálny a politický
zápas, ktorý bol vyjadrený politickým programom „Žiadosti národa slovenského“.
Porevolučné roky v habsburskej monarchii vyvrcholili rakúsko-maďarským
vyrovnaním v roku 1867. Memorandum slovenského národa, založenie Matice
slovenskej a vznik spolku sv. Vojtecha 1870 sú najvýznamnejšie udalosti tohto
obdobia.

Notariát

V obci od roku 1887 existoval aj notariát. Prvým notárom bol Bernát Hajduš. Ešte
v tom istom roku sa stal notárom Alexander Fixek, ktorý tu bol notárom 41 rokov.
Potom bol notár Emerich Strelka. Notariát bol v budove dnešného obecného úradu.
Povinnosťou notára bolo predkladať návrhy, viesť protokol, vybavovať úpravy
vrchnosti a informovať o tom obecnú radu, viesť písomnú agendu obce, evidencie a
financie obce.

Mená a vedľajšie mená

V obecnej majetkovej knihe zo 17 storočia sa tiež spomína zvyklosť , že niektoré
rodiny okrem priezvísk vlastnili i vedľajšie mená tieto pochádzali buď od
dávnejších predkov jednej rodiny, majstrov, služobností, alebo iných
zvláštností, prípadne občanov pochádzajúcich z inej obce. Tieto vedľajšie mená
sa končili príponou – ech. V mnohých prípadoch, možno pozorovať , že vedľajšie
meno bolo i výsmechom. Na mnohých miestach Slovenska ešte aj dnes sa veľmi často
zrodí takéto meno, ako výsmech. Vedľajšie meno vznikalo často krát i z dôvodu,
že mnohí rodinní príslušníci mali to isté krstné meno. Slovenský ľud si totiž až
do novších dôb udržiaval vo zvyku predtým známe a používané meno, často sa
zdráhali pri krste použiť menej známe mená. V našej obci aj dnes máme občanov
rovnakého priezviska i mena.

Nárečie

V obci sa hovorí špecifickým nárečím, z ktorého vyplýva prezývka „nápekkané“ z
používania miesto tvaru náročky. Dobrovodské nárečie patrí do skupiny trnavských
nárečí, ktorým hovoria obyvatelia údolia Blava od Dobrej Vody až po Trakovice.
Samozrejme, že i tu sú určité odchýlky.


Skladba obce

V dnešnej dobe sa intravilán obce skladá z týchto častí : Hoštáky, Dolný Koniec,
Záblavie, Dolina, Podrovná, Široká, Ring, Poláková dolina a Podmariáš. /
Hoštáky- z nemeckého „hoch Stad“ – horné mesto, za hranicami, za hradbami mesta
/

Obecná pečať

Obec má v erbe zobrazenú Pannu Máriu stojacu na polmesiaci a 6
hviezd v kruhopise je nápis : APPIVM DOBRAWODA / mestečko Dobrá Voda. Tento erb
pochádza z pečate z roku 1782, kde je Panna Mária zobrazená, ako kráľovná
nebies. Erb Dobrej Vody je zobrazený na neskorogotickom štíte – tzv. španielskom
štíte.

Srbochorvátske osídlenie obce

Na Dobrej Vode boli a sú rozšírené priezviská chorvátskeho
pôvodu, ktoré sa sem dostali migráciou obyvateľstva / od stredného Dunaja, z
poriečia Sávy a Drávy po bitke pri Moháči r.1526 /. Sú to priezviská Ažaltovič,
Benedikovič, Fančovič, Gálovič, Hlavatovič, Holkovič, Jankovič, Jurkovič,
Kňazovič, Kohútovič, Kubovič, Lančarič, Lukačovič, Miklovič, Ondrejkovič,
Pavlovič, Polakovič, Šefčovič, Tomašovič, Tomovič, Vidovič a Zuzkovič. Niektoré
z týchto chorvátskych mien sa už na Dobrej Vode nevyskytujú. Žili tu , ako
slobodní. Kolonizátorom dali páni rozličné výsady, ako oslobodenie od daní na
určitú dobu, mohli svoje výrobky slobodne predávať atď. Prví Chorváti prišli na
Dobrovodské panstvo v roku 1548 a usadili sa v Paderovciach, Radošovciach a
Naháči. Ďalší Chorváti na územie prišli po tureckom nájazde v roku 1566. Títo
Chorváti sa časom slovakizovali pretože slovenské prostredie a reč im bola
blízka, ako aj katolícke náboženstvo, prispeli k rýchlej asimilácii.
V obci sa vyskytovali aj židi a cigáni. Židi sa hlásili k
nemeckej národnosti, netvorili samostatnú židovskú obec, ale patrili do
Chtelnice, kde sa viedla aj židovská matrika. V Dobrej Voda mali len svoj
cintorín. Osobitnú skupinu obyvateľov tvorili cigáni, nie je známe kedy sa tu
usadili, lebo mnohí z nich viedli potulný život.

Zemianske rodiny

Za vzorné služby panstvu, obetavosť a hrdinstvo vo vojnách a inú činnosť
postupne poddaní získavali oslobodenie od robotovania a niektorí sa dostali do
stavu zemianstva.
No veľa krát ľudia vraveli „som pyšný na svoj stav , ale nie som na tom
lepšie, ako usilovný poddaný“. V obci žilo viacero zemianskych rodín napr :
Jurkovič, Benedikovič, Turaz, Odler, Lukačovič atď...
Rodina Jurkovičová bola listom kráľa Ferdinanda III. Z 5.augusta 1651 prijatá
medzi zemanov. Zemianstvo získal Adam Jurkovich – otec Juraja, ďalej Krištof
Jurkovich – bratranec Juraja a Jána. V armálese sa nachádza zobrazenie erbu
rodiny Jurkovičovej.

Dobrovodský dom

Typický dobrovodský dom bol stavaný zo surovej tehly – hliny
/surová tehla sa robila v hliníku, kde sa nakopaná poliala vodou posypala
plevami, rozšliapala nohami a prekopala motykou. Takto rozpracovaná masa sa
naberala rukami a ukladala sa do drevenej formy, kde sa rukou urovnala. Potom sa
forma vytiahla opláchla sa vo vedre a cyklus sa opakoval. Tehly sa ukladali na
rovnú zem kde sa sušili na slnku./
Staršie domy sa stavali z hliny – nabíjaním / medzi dve hrubé
dosky vzdialené od seba o hrúbke múru sa sypala vlhká hlina , ktorá sa ubíjala
drevenými tĺkmi. Otvory pre okná a dvere sa vynechali v múre hneď pri nabíjaní./
Dom mal sedlovú strechu pokrytú slamou, alebo škridlou / šindľom/. Steny domov
sa omazali hustým blatom z hliny a pliev a vybielili sa vápnom. Zvonku domu sa
robil na stene sokel – obrovnávka, ktorá bola vysoká asi 50 cm. Základy domov
neboli príliš hlboké, robili sa z kameňa, ktorý sa tiež spájal blatovou maltou.
Pôdorysné riešenie domu bolo závislé od šírky stavebnej parcely . Vchod do domu
bol oblúkovitý a s časti vyklenutý. Tieto vchody vyčnievali asi na pol metra zo
steny a nazývali sa klebetnicami /žudro/. Domy mali od ulice dve malé okná,
miestnosti boli nízke, podlaha bola hlinená / keď sa čerstvo vymazala musela sa
posypať jemným pieskom, ktorého bolo v okolí dostatok, potom pekne zmiesť a až
vtedy bola podlaha dobre vymazaná./ Strop bol drevený. Bývali v nich otvorené
ohniská. Pred sviatkami keď sa vymazávala dlažba tak sa vyzdobovala ornamentami
z piesku. Podobné ozdoby sa robili aj vonku na podstení.

Počet domov

Na Dobrej Vode bolo v roku :
1598 – 62 domácností
1600 – 52
1601 – 45
1687 – 44
1715 – 88
1758 – 119
1787 – 132
1828 – 204
1880 – 174
1891 – 183
1900 – 251
1910 – 256
1921 – 277
1925 – 280
1930 – 316
1955 – 320
1961 – 321
1970 – 315
1997 – 406
2000 –

Počet obyvateľov


Na Dobrej Vode bolo roku:
1656 – 1176
1787 – 1235
1828 – 1428
1869 – 1308
1880 – 1145
1890 – 1204
1900 – 1360
1910 – 1428
1921 – 1388
1930 – 1409
1932 – 1500
1938 – 1495
1940 – 1378
1948 – 1361
1950 – 1272
1961 – 1366
1970 – 1309
1995 – 863
1997 – 838
2000 –
________________________

Vysťahovalectvo

Koncom 19. stor. začína u nás obdobie vysťahovalectva. Toto
vysťahovalectvo bolo dôsledkom silnejúcej maďarizácie a z toho vyplývajúceho
útlaku, biedy a chudoby. Do Ameriky a iných krajín odchádzali nielen chudobní a
nemajetní občania. Odchádzali aj za vidinou lepšieho zárobku a zbohatnutia. O
počte vysťahovaných osôb neexistujú žiadne presné údaje. Občania odchádzali cez
Prahu a prístavy Brémy a Hamburg nelegálne. Mnohí si potom za prinesené peniaze
zakúpili role, postavili domy, vyplatili dlžoby atď. Muži pracovali väčšinou v
baniach a železiarňach. Vysťahovalectvo pokračovalo aj v 20.stor.

Spolková činnosť

Na prelome storočí nastal v obci veľký rozmach remesiel a spolkovej činnosti.
Dňa 1.5.1895 vzniklo v obci úverové družstvo, ktoré viedol pán farár Rudolf
Novák. Za farára Vojtecha Rudroffa vzniklo mliekarenské družstvo a bol založený
aj gazdovský spolok – 1904.
V roku 1904 vznikol v obci aj dobrovoľný hasičský zbor, ktorého zakladateľom bol
Antonín Bešško, učiteľ a organista. Obec v tom istom čase zakúpila aj hasičskú
striekačku.

1. svetová vojna

Až do roku 1914 žila obec pokojným životom. Všetko sa však
zmenilo po atentáte na následníka habsburského trónu Františka Ferdinanda de
Este, ktorý bol v Sarajeve zabitý spolu so svojou manželkou Žofiou. Dňa 28.júla
1914 Rakúsko – Uhorsko vypovedalo vojnu Srbsku a onedlho aj Rusku. A tak sa
začala 1. svetová vojna a to taká , ktorú Európa nepoznala od začiatku 19.stor.
Dňa 31.7.1914 bola vyhlásená všeobecná mobilizácia.
Od 28.júla 1914 až do nov. 1918 narukovalo z obce 215 mužov vo
veku od 18 do 50 rokov. Z nich 29 padlo, 22 zostalo invalidmi a 50% z nich bolo
ranených niektorí i viac krát. Vo vojne padli títo : ženatí – Benedikovič Ján,
Benedikovič Eduard, Danko Ján, Danko Gašpar, Dúbrava Gregor, Dzurek Andrej,
Gašpar Jozef, Gašpar Medartd, Lukačovič Ján, Lukačovič Valent, Pavlovič Vilhem,
Sládek Martin, Špaček Ján.
Slobodní – Ažaltovič Ľudovít, Chmela Karol, Danko Tomáš, Holeš Florián, Holeš
Ludovít, Hladík Jozef, Kňazovič Jozef, Kňazovič Pavol, Krištofík Jozef,
Lukačovič Jozef, Mikláš Tomáš, Pavlovič Gejša, Podela Jozef, Velba Jozef, Velba
Karol a Virth Augustín.
Mená týchto, ktorí položili svoje životy vo vojne sú vryté na pomníku padlých na
námestí pred kostolom. Ženy sa stali živiteľkami rodín, orali a siali,
vykonávali všetku prácu za mužov
Dobrovodská chemická továreň pracovala pre armádu, v obci boli
ubytovaní ruskí a srbskí vojenský zajatci, ktorí prišli pracovať do lesov.
Potraviny sa prideľovali pre každú osobu lístkovým systémom, aby vydržali čo
najdlhšie. K zvýšeniu biedy prispel aj neúrodný rok 1917.
Posledný rok vojny bola veľmi ťažká situácia, ľudia boli na pokraji zúfalstva.
Začali sa však vracať muži zo zajatia v Rusku a prišli aj správy o porážke
Rakúsko-Uhorských armád, to už ľudia vedeli, že sa blíži koniec 1. svetovej
vojny. Koniec vojny bol zároveň aj začiatkom nového delenia Európy. Tým skončila
aj vyše tisícročná poroba Slovákov pod maďarskou nadvládou. Dňa 28.okróbra v
Prahe a 30.októbra v Turčianskom sv. Martine bola vyhlásená Československá
republika.

Medzivojnové obdobie

Keď sa skončila vojna a vojská sa vracali domov, dochádzalo k všelijakým
pomstám. Na bojisku sa vtedy používalo heslo pomsty „Ohoľ ho“ a to sa prenieslo
aj do dejín.
V dňoch 28.-30. okt.1918 bol badateľný rozvrat v dedine i napriek tomu, že sa o
vyhlásení samostatnosti veľa nevedelo. Začali rabovky 3.11.1918 / ľudia okrádali
židov obchodníkov/, iba nerabovali ale aj tĺkli a ničili všetko čo im prišlo pod
ruky. Telesne však neublížili nikomu. Majitelia týchto vyrabovaných obchodov/
hostince u Sonnenfelda, Bernáta Weitzena, Hermana Adlera a obchod Davida
Fischera/ izraeliti sa v krátkom čase postupne vysťahovali z obce, mnohí z nich
odišli do Ameriky. Tieto rabovačky sa prejavovali vo všetkých obciach na okolí.
Jedna z najväčších bola v Chtelnici.
Prvá vojenská hliadka vedená nadporučíkom Pařízkom, ktorá prišla 16.nov.1918 z
Čiech oznámila vznik Československej republiky. Opojenie zo slobody však
sprevádzala aj nahromadená zlosť a bieda vojnových rokov. V tejto dobe sa už
tvorila Národná Rada, ktorá sa začala starať o poriadok v obci. Predsedom
národného výboru sa stal správca školy Jozef Janeček. Utvorila sa ozbrojená
stráž obce, ktorá mala zabrániť ďalším krádežiam a nepokojom. Postupne začali
svoju činnosť aj politické strany.
V povojnovom období nastal v obci v hospodárskych odvetviach
nebývalý ruch, začala sa obnova domov, rozvoj remesiel . Naplno sa začalo
pracovať aj v chemickej továrni. Domácim remeslám doba nepriala nikdy viac ako
vtedy. Dobrá Voda vstúpila do novej etapy už slobodného a demokratického vývoja.
V parlamentných voľbách z 18.apríla 1920 presvedčivo vyhrala
Sociálnodemokratická strana. V 30-tych rokoch pôsobili v obci tieto strany :
Agrárna strana, Sociálno-demohratická strana, Slovenská ľudová strana,
Komunistická strana. Na naliehavé požiadavky roľníctva schválil parlament ČSR v
roku 1924 zákony o pozemkovej reforme- parcelácii veľkostatkárskej pôdy.
Pozemková reforma zvýšila počet roľníkov nezávisle hospodáriacich na svoj účet.

Založenie pasienkového spoločenstva

Jozef Pálffy nemal poľnohospodárske pozemky na Dobrej Vode,
lebo pôdy bolo málo aj to neúrodná , väčšinou ílovitá. Vlastnil len lesy, lúky,
továreň a úzkokoľajku. V rámci pozemkovej reformy a užívania pasienkov z
11.4.1919 sa na žiadosť občanov z 17.2.1932 zakladá Pasienkové spoločenstvo,
ktorého predsedom bol Jozef Procházka. Založením pasienkového spoločenstva mali
byť uspokojené záujmy tých občanov, ktorí chovali dobytok. Spoločenstvo malo 43
členov. Pozemková reforma na Dobrej Vode nenadobudla taký rozsah, ako v iných
obciach.

2. svetová vojna

V roku 1938 prišlo na Dobrej Vode k mobilizácii a z domu
odišlo k vojsku 145 mužov. Neprišlo však k vojne , ale k Mníchovskej dohode /
29.9.1938/ a dňa 8.10.1938 bola vyhlásená autonómia Slovenska. Dňa 14.marca 1939
vznikol Slovenský štát. Slovenský národ tak po prvý raz v dejinách získal
vlastnú štátnosť.
V nasledujúcich dňoch Nemecké vojsko obsadilo Čechy a Moravu a potom aj časť
Západného Slovenska. Príchod Nemcov čakali i v obci, tí však prišli len do
Dechtíc.
Nad obcou preletelo veľa nemeckých bombardérov smerom na sever. Dňa 30.8.
narukovalo veľa mužov, vrátili sa však všetci zdraví a živý.
1.9.1939 nemecká armáda prekročila hranice s Poľskom a tak začala 2.svetová
vojna. Dňa 23.7.1941 opäť povolali vojakov. Vojenská stráž prišla do továrne,
ktorá bola vojensky dôležitým objektom. Neskôr sa povolaní vojaci vrátili. Aj
teraz sa zaviedol lístkový systém v zásobovaní potravinami a obuvou. V roku 1942
začali stúpať ceny, zmenšil sa prídel potravín.
V roku 1944 obec priamo pocítila účinky vojny. Nad Dobrou Vodou lietali
anglo-americké lietadlá, bomby však nezhadzovali. Slovenského národného
povstania sa zúčastnilo 22 Dobrovodčanov. V povstaní pri Kremnici padol Jakub
Ažaltovič. V nemeckom zajatí zahynuli Noem Ažaltovič a Ján Ladvenica. V októbri
sa v okolitých lesoch objavili partizáni a obyvatelia ich tajne ale z nadšením
zásobovali potravinami a cigaretami. Dvakrát prišlo do obce nemecké vojsko , aby
ich zaistili, ale bezúspešne.
Dňa 4.10.1944 už Nemci tušiac porážku začali z opevňovacími prácami v chotári
obce. Týchto prác sa nedobrovoľne zúčastňovali i miestni občania. Pracovalo sa
celú zimu i v novom roku 1945 rota nemeckých vojakov bola ubytovaná v škole.
Radosť ľudí z pomaly sa blížiaceho konca vojny sa stupňovala i keď stále viac a
viac mužov muselo narukovať. 1.4.1945 na Veľkú noc nastal v dedine veľký
rozruch, ustupujúce nemecké kolóny vedené generálom Baltzerom prešli cez obec 3.
4. 1945 prišla k obci Sovietska červená armáda. Začalo sa bombardovanie a
ostreľovanie, ľudia v húfoch opúšťali dedinu.
Vo štvrtok 5.4.1945 sa začal boj o obec. K polnoci už Nemci ustupovali na sever.
6.4.1945 víťazné sovietske vojská prešli cez obec. V chotári padlo počas vojny
12 Nemcov a dvaja sovietsky vojaci, ktorí boli pochovaní na miestom cintoríne.
Obyvateľstvo sa pomaly vracalo z hôr. Pre Dobrú Vodu týmto dňom vojna skončila.
Po prechode frontu sa muži zúčastňovali odpratávacích prác, najmä pri vchode do
železničného tunela za Trstínom, ktorý ustupujúci nemeckí vojaci vyhodili do
vzduchu.
K 1.11.1945 bola mena peňazí, každý občan dostal 500 nových korún, ostatná
hotovosť išla na viazaný vklad, takže občania ostali bez väčšej hotovosti. Mnohí
takto prišli o peniaze, ktoré si našetrili za prvej republiky.

Školstvo

Od kedy presne existuje škola na Dobrej Vode nie je známe. Jej vznik možno
spájať s existenciou fary v obci.
Za panovania Márie Terézie /1740 – 1780/ v roku 1754 bola v obci jednotriedna
škola, ktorá mala ešte slamenú strechu. Plat učiteľa bol 8 zlatých ročne, tak
isto, ako plat richtára. Tereziánske školstvo položilo základy všeobecnej
gramotnosti ľudových vrstiev a vo významnej miere prispelo k rastu ich
vzdelanosti. Reforma školstva vychádzala zo zásady, že škola je politikum a
preto aj hlavný smer školskej výchovy musí udávať štát podľa Márie Terézie má
byť občan prakticky a primerane vzdelaný svojmu spoločenskému postaveniu.
Vidiecke školy nedosahovali u nás vysokú úroveň. Zemepáni nemali veľký záujem na
vzdelávaní detí svojich poddaných.. Tie mali predovšetkým pokračovať v práci
svojich rodičov. Patrónom či vlastníkom školy býval zemepán. Fakticky ju
spravoval miestny farár.
V roku 1768 podľa obecného rozpočtu na školu dali 17 zlatých a 39
denárov. Na škole sa vtedy vyučovalo po slovensky. V 19.stor. tu pôsobil učiteľ
Imrich Šmeringa / do r.1853/ a jeho syn Ján. Predseda školskej stolice bol
Martin Lackovič miestny farár a priateľ Jána Hollého. Dozor nad školami mali
školské stolice. Jej členmi boli ex offo miestny duchovný, zástupcovia
učiteľského zboru. Ostatných členov na 3 roky menovala obec. V právomoci
školskej stolice bolo voliť učiteľov, rozhodovať o ich plate, dozerať na školskú
dochádzku a vyučovanie. V škole sa učilo bez akýchkoľvek pomôcok a kníh, boli
len tzv. abecedné tabule. Vyučovanie malo kresťanského a národného ducha. V tom
čase nebola povinná školská dochádzka. Pri organistovi, učiteľovi bol i
výpomocný tzv, preceptor. Učebné predmety boli čítanie, písanie, rátanie,
náboženstvo a spev.
Učiteľ vždy vykonával v obci i ďalšie funkcie, bol často notárom, organistom,
dirigentom kostolnej hudby a spevokolu.
Ďalším učiteľom v obci bol Anton Nižňanský /1853 – 98/. Bol dobrý hudobník a
založil i dychovú hudbu. Škola bola rímskokatolícka a budova bola zväčšená,
vyučovalo sa už aj nemecky. Predpísané predmety boli : náboženstvo, čítanie,
písanie, počty.
V roku 1855 – 1873 bol predsedom školskej správy farár Jozef Novotný
V roku 1855 – 1856 bolo v škole 68 žiakov, v roku 1868 – 1869 90 žiakov. V roku
1867 sa začalo učiť po maďarsky a v škole pracovali i výpomocní učitelia. Po
Nižnianskom nastúpil Anton Bessko /1898 – 1914 / a pani učiteľka Ferdinanda
Zalegerová. V roku 1903 prišiel na Dobrú Vodu Jozef Janeček diplomovaný učiteľ.
Školský rok nemal presne stanovený začiatok ani koniec. Do vydania
Apponyiovského zákona v roku 1907 sa vyučovalo stále po slovensky. Potom sa
všetko okrem náboženstva vyučovalo po maďarsky. Tento zákon negatívne premenil
ducha školy, jeho účelom bolo naučiť deti v škole po maďarsky, tak , aby im bola
slovenčina potom nepotrebná a zbytočná.
V roku 1908 bola postavená nová trojtriedna škola, ktorú
navštevovalo 190 detí. Cez vojnu bola školská dochádzka nepravidelná. Po vojne
bola škola čisto slovenská, učenie sa začalo v novom národnom duchu, ale boli
ťažkosti z pomôckami a učebnicami, lebo ich bol nedostatok. Cez zimu museli deti
priniesť každý deň jedno polienko dreva na kúrenie v škole. Žiaci chodili do
školy 5 dní v týždni, vo štvrtok bol feriálny deň, kedy sa v škole nevyučovalo.
Deti chodili zo školy v dvojrade, keď prechádzali okolo staršieho človeka
spoločne pozdravili „Pochválen Pán Ježiš Kristus“ na čo dotyčný odpovedal „Na
veky amen“. Keď boli ľudia pri práci vtedy sa ešte dodávalo „Pomáhaj pán Boh“.
Žiaci chodili na obed domov a po obede sa vracali do školy znova na dve hodiny.
Rodičia príliš nekládli dôraz na prospech svojich detí v škole, pre nich bolo
podstatné, že vedia čítať, písať a rátať. Školský rok sa začínal slávnostným
Veni Sancte a sv. omšou. Na konci školského roku chodievali žiaci zo svojim
učiteľom na výlety.
V školskom roku 1926/27 bola na dobrovodskej škole zriadená
školská sporiteľňa. Za peniaze, ktoré si tu deti nasporili počas školského roka
podnikali rôzne výlety. Deti z učiteľmi v tom čase navštívili Budapešť, Viedeň,
Žilinu, Piešťany, Devín ai. Vznikla aj školská knižnica. Učiteľský zbor vyvíjal
významnú osvetovú činnosť. Škola bola od roku 1927 štvortriedna a od roku 1932
päťtriedna. Blahodárne účinkovanie učiteľov zanechalo svoje stopy a obyvateľstvo
bolo známe , ako mierne rozvážne.
Riaditeľom školy bol Jozef Janeček, ktorý viedol v škole hudobný
krúžok. Od roku 1951 po ňom do roku 1962 bol riaditeľom školy Gejza Fixek, známy
kreslič a maliar. Dňa 14.10.1967 slávnostne otvorili novú Základnú školu.



Hospodársky život


V minulosti sa značná časť obyvateľstva živila
poľnohospodárstvom, prácou v lesoch, podomovým predajom a domácim priemyslom.
Niekdajšie obyvateľstvo bolo široko ďaleko známe svojimi remeslami, najmä
kamenárstvom, vápenkárstvom a povrazníctvom. V okolí obce sa nachádzajú
pastviny, ktoré sa využívali najmä pre chov oviec, kôz a rožného statku.
Poľnohospodárstvo bolo už od nepamäti spojené z chovom dobytka, ktorý bol
jedinou ťažnou silou pre hospodárstvo poddaného, ale aj zemepána. Chovali sa
kone , kravy, ovce, voly, kozy a ošípané. Aj chov hydiny bol do značnej miery
rozšírený nakoľko poddaní ju odovzdávali zemepánom do kuchyne. Dobrovodčania
dávnejšie pre svoju potrebu pestovali konope a kapustu. Za obcou smerom Pod
Mariáš sa nachádzajú močidlá kde sa konope močilo pred spracovaním.
Obyvatelia pestovali vo veľkom množstve tiež ovocné stromy,
najmä jablone, hrušky, slivky, orechy a iné. Polia sú tu inak macošské, obrábali
sa v trojročnom cykle. Uhorenie bolo pri vtedajšom spôsobe obrábania nevyhnutné.

Kamenárstvo

Veľkú tradíciu má predovšetkým kamenárstvo. Je tu dostatok dobrého kameňa /
pieskovca/, z ktorého majstri kamenári tesali najmä náhrobné pomníky v štýle
tzv. zľudovelého baroka, ktoré sa nachádzajú v širokom okolí.
Tieto tzv. basové kríže / srdcovité/ boli vytesané z jedného
kusa kameňa. Ich plocha sa delila na tri časti : spodná časť hranolového tvaru
bola vsadená do zeme, nad ňou vyrastal tvar srdca na ktorom bol nápis, z hornej
časti srdca vyrastal kríž s malým korpusom. Na ornamentoch týchto krížov
nachádzame stopy farieb, ornamenty tvoria obrubu srdca a vytesané hviezdy sú na
oboch ramenách kríža. Zvlášť estetický je tvar srdca s kamennou obrubou, ktorá
ho v hornej časti rozdeľuje. V priestore pri rozdelenom srdci je najčastejšie
vytesaná hviezda, alebo lebka. Sú to manželské pomníky. Na niektorých pomníkoch
sú na miesto hviezd na ramene kríža vytesané ľudské tváre znázorňujúce
evanjelistov. Na pomníkoch bývali niekedy vytesané aj nástroje / kamenár –
nástroje na zhotovovanie pomníkov, džbánkar P.Odler v Dechticiach – nástroje na
výrobu keramiky../ Priam majstrovským dielom je na kríži vytesaný korpus, ktorý
tvorí s krížom jeden celok. Sami kamenári sa delili na dve skupiny : Tí ktorí
nevedeli vytesať postavu Ježiša Krista zhotovovali iba kamenné podstavce a
robili podradnejšie práce v kamenárstve. Pravými kamenármi boli tí, ktorí
dokázali vytesať z jedného kusa kameňa kríž a na ňom korpus. Zručnejší kamenári
vytesávali pri korpuse aj Matku Božiu patróna obce. Pri zhotovovaní korpusu
bolo najťažšie vytesať nohy v skríženej polohe. Vytesať takýto korpus vedel iba
ozajstný majster. Preto na mnohých krížoch vidíme nohy neskrížené, opreté o
lebku, alebo voľne visiace. Po týchto typoch krížov sa začínajú v 19.storočí
používať kríže hranolového tvaru tvoriace s korpusom jeden celok. Iba na
stranách hranola boli vytesané rôzne ozdoby. Pri manželských pomníkoch sa
postupne hranoly preklenuli kamenným oblúkom a tak sa vytvorili všeobecne
rozšírené manželské náhrobníky. Nad oblúkom bol kríž , v oblúku bol výklenok na
sošku Panny Márie, ktorý umocňuje a zvýrazňuje katolícke vyznanie.
Tieto pomníky sa skladali zo štyroch kusov, boli jemne
opracované a nákladnejšie. Stavanie nákladnejších náhrobkov dokazuje zvýšenie
životnej úrovne obyvateľov. V poslednom čase sa začínajú objavovať betónové
kríže vyrobené ľudovými kamenármi. Do pripravenej formy sa vleje tekutý betón /
terasso/ vyhľadí sa za mokra a vytesá sa nápis, ktorý sa zafarbí bielou, alebo
čiernou farbou, písmena sa prípadne vyzlátia, alebo postriebria. Z kameňa sa
zhotovovali i kamenné válovy, žľaby, schody, osličky, domy, pomníky, kaplnky,
kostoly, napájadlá a poklopy na studne. Kamenári boli združení do cechu, mali
spoločné záujmy a vzájomne sa podporovali.
V polovici 19. storočia tu bolo 24 kamenárov združených do
jedného cechu, kde sa vzájomne podporovali. Najznámejší kamenári boli a sú :
Pripkovci, Benedikovičovci , ktorí toto povolanie dedia z generácie na generáciu
a venujú sa mu ešte i dnes. Boli tu i iné kamenárske rodiny. Každý rod mal svoj
kameňolom – baňu. Pozemky i z lomami v okolí Dobrej Vody patrili grófovi
Palffymu. Za používanie lomu platili kamenári štvrťročne / napr. v roku 1904 25
korún /. Kameň sa vylamoval ručne na mieru podľa jeho budúceho využitia.
Vyhotovenie kamenného kríža trvalo asi 4 týždne. Najlepším kameňom bol
pieskovec, ktorý obsahoval minimum vápenca. Vápenec a zlepenec nevyhovovali,
lebo sa zle štiepali a boli krehké. Pracovalo sa iba cez leto, sezóna končila na
Všech Svätých 1.novembra. v súčasnosti sú už takmer všetci kamenári len
„krížiari“ špecializujú sa len na náhrobné pomníky.

Vápenkárstvo

Tak isto zásoby kvalitného vápenca podmienili vznik vápenkárstva. Veľa ľudí sa
živilo pálením a predávaním vápna. S vápnom sa chodilo až do Maďarska. Následkom
predaja vápna vzniklo v obci furmanstvo, čo prinieslo občanom že si vymohli pre
seba oslobodenie od mýtneho. V roku 1930 tu stálo 33 pecí na pálenie vápna o
objeme 10 – 12- 16 m3, v ktorých sa pálilo vápno takmer po celý rok./ Doba
pálenia vápna bola 6 – 8 hodín /. Predajom vápna sa zaoberalo asi 41 vápenkárov.
Pece na pálenie vápna stáli najmä na severnej strane poľného mesta pri ceste na
Hradište pod Vrátnom a Brezovú pod Bradlom /v terajšej Doline/. Obec dostávala
za kameň a z pecí 109 korún nájomného.

Habáni – hrnčiari

Novokrstenecké hnutie / habáni/ sa zrodilo v alpských krajinách
začiatkom 16.storočia. Bolo reakciou na určité nedostatky, ktoré videli jeho
prívrženci v Luterovej reformácii.
Na naše územie sa v polovici 16.storočia prisťahovali habáni – anabaptisti /
anabaptizo – znova ponáram, znova krstím, ex secta anabaptistica /. Základom
učenia bola biblia, ktorá určovala ďalší vývoj ich náboženského smeru, viedla
ich aj pri budovaní sociálneho a hospodárskeho života. Vodcom anabaptistov v
Nemecku bol Tomáš Munzer. Habáni boli skupinou anabaptistov pod vedením Jakuba
Huttera r. 1536, hovorilo sa im aj Huteriáni. V januári 1525 boli nútení opustiť
Nemecko a tak sa začala ich strastiplná cesta cez Čechy Moravu a Slovensko.
Obrazy a sochy zavrhovali a ničili. Mimo nedele neuznávali žiadny sviatok.
Slovenskí habáni sa v roku 1760 – 1765 vrátili do katolíckej cirkvi, za to
niektorí dostali od Márie Terézie šľachtické a zemianske tituly. Habáni si tu
založili hrnčiarske dielne. Na Dobrú Vodu prišli zo Sobotišťa. Na Slovensko
prišli pôvodne zo Švajčiarska a Tirolska /1526/, kde boli prenasledovaní a
trestaní za svoju vieru. V roku 1547 boli vypovedaní aj z Moravy. Ako prví sa
ich ujali uhorskí páni : gróf František Nyáry, pán hradu Branč a Peter Bakych
pán Holíča a usadili ich na svojich majetkoch. Napriek zákazu cisára Ferdinanda
I. v roku 1548 usadzovať anabaptistov v krajine.
Ich život bol prísne organizovaný na kolektívnych princípoch. Vzájomne sa medzi
sebou oslovovali, ako bratia a sestry. Náboženstvo im prikazovalo popri
zbožnosti vysokú mravnosť, skromnosť, statočnosť a pracovitosť. Boli rozvážni,
svorní a znášanliví ľudia, ktorí nemali radi výtržníkov a opilcov. Nemali nijaký
súkromný majetok, neuznávali svetskú vrchnosť, nesmeli používať zbrane, mali
zakázaní akýkoľvek prepych v domácnostiach. Všetky potreby boli hradené zo
spoločnej pokladne. Každý dostával podľa zásluhy a podľa potreby. Ich život sa
približoval ideálu pseudokomunizmu.
Svojou organizáciu práce, dozorom nad kvalitou svojich
výrobkov a pokročilými výrobnými technikami čoskoro prevýšili ostatných majstrov
hrnčiarov. Pre ich prácu bolo význačné dokonalé remeselné majstrovstvo a
mimoriadna starostlivosť v prípade farieb, glazúr a vypaľovania – hrnčiarska
majoliková výroba. Priniesli so sebou tajomstvo výroby majoliky, najmä však
olovnato-cíničitej polevy a farebnej maľovky. Používali najmä rastlinný dekór s
najrozmanitejšími variáciami kvetov, úponkov a listov. Neskôr si brali motívy aj
zo života. Na Dobrej Vode sa nachádza kvalitná ílovitá pôda. Ich sídlo bolo
pôvodne uprostred dediny v 11 domoch. Habánske domy tzv. Haushaben sa
vyznačovali vysokými krovmi v ktorých bolo vstavané podkrovie. Ich domy boli
charakteristické strohosťou architektúry. Boli postavené v „dzedzine“ mali
nespáliteľnú hlinenoslamennú vysokú strechu.
Žili tu rodiny : Egl, Odler, Wirth, Schmid, Schultz,Seidel,
Kleineder, Keller, Muller, Tongler, Roth, Pullman. V dobrovodskej matrike je
zaznačený, ako prvý habán Emerich Schmidt – džbánkar, ktorému sa 21 nov. 1773
narodil syn Ján. Schmidtovci vymierajú v prvej polovici 19. storočia....
Habánovi Adamovi Wirtovi sa hovorilo Agazdovič. Zanikli tu aj Eglovci
prisťahovaní tiež zo Sobotišťa. Prvý z nich Áron je tu zaznačený 16.1.1783, ako
džbánkar s manželkou habánkou Annou Rothovou. Ďalej v matrike môžeme nájsť meno
Tomáš Seithel z domu č. 82 i toto meno skoro vymizlo.
Jestvovali tu tiež dve vetvy známeho novokrsteneckého rodu
Odlerovcov, ktorých reprezentoval „nobilis František Odler s manželkou Klárou r.
1773“. Druhému Odlerovi a jeho manželke Anne r.1778 farár dokonca poznamenal „
Cenerosus Dominus“ – vznešený pán. Zanikli v prvej polovici minulého storočia. V
tomto období vymreli aj Kleinedlerovci, Tonglerovci, Rothovci, Kellerovci všetci
sem prišli zo Sobotišťa.
Habánsku komunitu spravovalo niekoľko starších volených členov. Tí mali prácu
rozdelenú tak, že jeden spravoval pokladňu iný nakupoval potrebné veci iný ich
zasa rozdeľoval.
Keď niekto niečo potreboval pre seba, ženu, alebo deti oznámil to staršiemu
„gazdovi“ a ten mu na to pridelil prostriedky zo spoločnej pokladne. Starali sa
aj o vyučovanie svojich detí, chlapcov vyučovali chlapi a dievčatá ženy v druhej
miestnosti pod odborným vedením. Rodičia sa potom mohli venovať na plno svojmu
remeslu. Habáni mohli vstupovať do stavu manželského len s príslušníkmi toho
istého rodu. Keby sa bola habánka vydala von z habánskeho dvora nebola by
dostala žiadneho vena okrem šiat čo mala na sebe. Habánske rodiny pomerne skoro
vymreli.
V hornom mlyne pomenovanom podľa Blavy sa mleli a zhotovovali
pre džbákárov potrebné farby. Džbánkarstvo prekvitalo najmä v 19.storočí.
Vyrábali sa tu džbánky, taniere, sväteničky a iné výrobky, ktoré sa šírili až do
ďalekého okolia. Posledným výrobcom bol Florian Virth.

Povrazníctvo

Ïalším remeslom bolo povrazníctvo. S povrazníckym tovarom sa
chodilo až do Čiech a do Maďarska 12.9.1796 na základe povolenia grófa Jozefa
Erd“odiho si založili na Dobrej Vode Jozef Zechmeistzer – obchodník,
pochádzajúci z Trnavy z manželkou Máriu r. Légardyovou a s Rakúšanom Légardom
strojmi dobre vybavený podnik na zjemňovanie konopnej priadze – trepáreň, s
podmienkou, že blavský mlynári nesmú utrpieť ujmu. Pri príprave konopy na vlákna
bolo treba veľa vody, preto valchy stavali vedľa mlynov, kde jej mali dostatok.
Trepáreň zo strojmi na lámanie konope stála na Blave pri Kohútovom mlyne,
ktorý neskôr patril rodine Schultzovej. Povrazníci si konope dovážali aj z
okolitých obcí. Ich výrobky sa tešili dobrej povesti. Medzi posledných
povrazníkov a vyhlásených pletiarov konských ohlávok patril Antonín Poláček.
Provazníci svoj tovar predávali po okolitých obciach podomovým predajom.

Mlynárstvo

Mlynárske právo patrilo zemepánovi. Bolo veľmi výnosným
zemepánovým regálom. Zabezpečovalo pánovi mať na svojom pozemku mlyn a na
svojom území každého z mletia vylúčiť. V dôsledku toho mohli poddaní mlieť
obilie len v mlyne svojho zemepána. Za mletie vyberal zemepán odmenu spravidla
vo forme obila, alebo múky. Mlyny bývali prepožičané nájomcovi – mlynárovi.
Mlynári platili buď peniazmi, alebo taktiež v naturáliách. Práce okolo mlyna si
musel urobiť mlynár na vlastné trovy. K tomu dodať stavebný a iný potrebný
materiál bolo povinné dodať panstvo.
Prvý písomne doložený mlyn na Dobrej Vode bol na Blave v roku 1326.
V 19. stor. bolo v dobrovodskom chotári 8 mlynov a to dva trojkameňové , päť
dvojkamenných a jeden jednokamenný. Dobrovodské panstvo malo na začiatku
17.stor. 37 mlynov.
Voda z Blavy už na vzdialenosť 400 siah od prameňa môže hnať mlyn. V mlyne
platil zvláštny režim a vždy sa dodržiaval poriadok. Platilo tu staré múdre
porekadlo „ Kto prv príde , ten prv melie!“
15.decembra 1656 uzavreli medzi sebou zmluvu miestni mlynári a uzniesli sa , že
od jednej mece obilia / jedna mlecia miera / a od pol mece zase pol miery váhy
budú brať. Ktorý mlynár zoberie nad túto mieru musí v prospech kostola 2 zlatky
pokuty zaplatiť.
Mleciu mieru zo súhlasom obecného predstavenstva ustálili na tri a pol holby.
Mlynár, ktorý by väčšiu, alebo menšiu mieru použil odobralo sa mu z mlyna
vreteno a umiestnili ho v kostola vrátilo sa mu až po zaplatení pokuty. Túto
zmluvu štyria zmluvní mlynári oldomášom potvrdili. Na začiatku 20.stor.
existovali už len 2 mlyny. Úpadok mlynárstva spôsobil vznik parných mlynov a
zrušenie mlynárskeho cechu. Mlynári mleli za peniaze a ľudia si múku a chlieb
kupovali od nich v obchode.

Hostinec, obchod a jatka

Hostince, obchody a jatky patrili tiež medzi regálne práva zemepána. Poddaní
dobrovodského panstva boli povinní ročne značnú časť zemepánovho vína sami v
obci odpredať za drahší peniaz, ako svoje vlastné. Zemepánovo víno sa šenkovalo
od sv. Juraja /24.4./ do sv. Michala /29.9./ a predávalo sa o dva denáre na
pinte drahšie, ako ich vlastné víno. Od sv. Michala do sv. Juraja sa zasa
šenkovalo víno poddaných, ktorí boli potom oslobodení od služieb, od daní s
výnimkou župnej dane. Šenkári platili nájom za to že zemepán im prepustil tzv.
regálne právo na predaj alkoholu.
Spočiatku šenkovali len miestni poddaní. Neskoršie prichádza medzičlánok – Žid.
A tak z mozoľov poddaného žili už dvaja : zemepán a žid. Okrem vína a piva sa
pila ešte aj pálenka, ktorá bola dvakrát drahšia , ako víno. Mnohí poddaní sa
pálili pálenku doma tajne zo sliviek a raže.
V dobrovodskom panstve vznikali obchody, ktoré patrili židom a ktorí platili za
to árendu panstvu.
K regálnemu právu panstva patrila aj jatka. Mäsiar bol povinný odovzdávať
panstvu za rok 50 funtov loja a jednu dobrú volskú kožu. Na výsek mäsa
pravdepodobne nebola osobitná miestnosť. Mnohí šenkári v dobrovodskom panstve
mali zároveň aj výsek mäsa, za ktorý platili zemepánovi ročný nájom.


Rybolov a poľovníctvo

Medzi ďalšie regálne práva zemepána patrili aj rybolov a poľovníctvo. V urbári
sa z r. 1614 uvádza „Potok Blava je pre poddaných zakázaný nikto nech sa
neopováži tam chytať ryby“.
V urbári z. roku 1657 sa uvádza „Pod trestom 12 zlatých sa zakazuje poddaným
chytať ryby a raky vo vodách Blavy.“ Regálne právo rybolov zaniklo v roku 1889
a v roku 1918 zaniklo regálne právo na poľovku.

Drevorubačstvo

Zemepán zásoboval svojich poddaných palivovým a stavebným
drevom. Nárok naň mal každý poddaný, ale len v rozsahu jeho domácej potreby. V
dobrovodskom panstve od roku 1760 vládol ustálený lesný poriadok vyrubovania
stromov. Drevo sa smie ťažiť a vyvážať z lesov od začiatku novembra do konca
marca nech je to poddaný či panstvo všetko jedno. Drevo sa smie vyviesť len na
poukážku hospodárskeho správcu. Na spodnom chotári nazvanom Skalová pracovala v
50-tych rokoch 19.stor píla.

Teheľňa

V obci bola aj teheľňa, ktorej tehla sa označovala skratkou F.B.W. /
spolumajitelia Fischer, Benedikovič, Weiss - dvaja Židia a jeden Slovák/ 2.
októbra 1930 táto teheľňa zhorela.

Škridliareň

Škridličiareň v pieskovcoch pod Mariášom – vyrábala cementovú škridlu. Jej
výrobu zaviedol v roku 1906 farár Vojtech Rudroff. Bola majetkom akčnej
spoločnosti. Tradícia výroby cementovej škridle trvá až po súčasnosť.

Handrári

Chudobní obyvatelia sa zaoberali aj kúpou starých handier na vidieku, ktoré
predávali potom do papierní, najmä harmaneckej. Títo zberatelia chodili po
dedinách a za zakúpené handry miesto peňazí dostávali šnúrky, stužky, ihly ,
špendlíky a iné predmety, ktoré následne predávali obyvateľstvu. Zberatelia
chodili z batohom na pleciach a z kosti zhotovenou píšťalkou pískali jednonotovú
nôtu, bezstarostne kráčali z jednej obce do druhej a domov k rodine sa vracali
raz za dva- tri týždne.
Títo skupovači handier museli mať k prevádzkovaniu tejto živnosti pas. Známy je
takýto pas z roku 1850, ktorého majiteľom bol Ján Mikula tu narodený v roku
1805. tento pas z obdobia Bachovho absolutizmu je v nemčine. Druhý najstarší pas
bol na meno Jána Poláčka narodeného v roku 1792.

Výšivkárstvo

Ženy v Dobrej Vode sa zaoberali aj výšivkárstvom, ale zmenou módy v obliekaní v
19. a 20. stor sa strácal záujem o hodnotné výšivky. V 19. stor. Začali ručnú
prácu pomaly vytláčať strojovo zhotovené výšivky a čipky, ručná práca pomaly
začala miznúť i z bielizne a krojov. Podľa krojov ľudia poznali odkiaľ dotyčný
pochádza. Väčšia časť kroju bola zhotovená z domáckych produktov ako konope a
ľanové plátno. Kroje mali prísne vymedzené používanie a delili sa na pracovné a
sviatočné. V krojoch sa nerobil rozdiel majetkový, ale len vekový. Ľudové umenie
textilných výrobkov, ako ručná práca výšivka, pletenie a viazanie sa stáva
pomaly zabudnutým .

Chemická továreň a úzkokoľajka

Len malá časť miestneho obyvateľstva sa zaoberala poľnohospodárstvom, lebo zem
tu nebola veľmi úrodná. Bol tu dostatok kvalitného dreva preto koncom minulého
storočia / 1890/ vzniká fabrika, ktorá začala vyrábať v roku 1901.
Tu bola zamestnaná väčšina obyvateľov Dobrej Vody. Fabrika sa zaoberala suchou
destiláciou dreva, ktorú vybudoval gróf Jozef Pálffy /1856 – zomrel 21.1.1920 v
Davose vo Švajčiarsku na tuberkulózu/.
V továrni na Dobrej Vode sa spracovávali len suroviny. Polotovar sa spracovával
v továrni v Horných Orešanoch. Továreň mala osobitnú správu a úradníctvo.
Riaditeľstvo bolo v Horných Orešanoch. Suchá destilácia dreva sa robila v 12
retortových peciach, do ktorých vošlo po 5 prm siahového dreva. Výroba v továrni
sa časom rozšírila o výrobu umelého laku, živice, octu a počas druhej svetovej
vojny o výrobu aktívneho uhlia. V továrni sa týždenne vyplácalo asi 20000,-
korún. Priemerný denný zárobok v továrni bol 14 – 16 korún. Každý robotník
zamestnaný v továrni dostával tzv. deputát / 12 m3 dreva ročne /. Mnoho ľudí
pracovalo v lesoch a zvážalo bukové drevo do továrne. Drevo sa v horách ťažilo
od mesiaca novembra do konca marca. Zvážalo sa úzkokoľajnou železničkou,
ktorá vznikla na tieto účely v roku 1898 – 1906. Úzkokoľajka spájala jednotlivé
závody zo železničnou stanicou v Smoleniciach a s dôležitými strediskami, kde
boli zásoby surovín. Mala spolu vyše 70 km./Smolenice – DV 22 km, DV – Lukačkový
jarok 6 km, DV hájovňa Široká 13 km, DV – mlyn 1 km, Smolenice – závod 10 km,
závod – píla 1 km, závod – huty 10 km, koľajnice v smolenickom závode, skladoch
a výhybkách vyše 7 km/ Dráha pôvodne viedla až do Kátloviec, kde mal veľkostatok
liehovar, ďalej viedla na Erdoház – Planinku a až do Trstína. Na celej
úzkokoľajke premávalo 6 parných a 5 dieselových lokomotív, 2 dreziny 2 osobné
motorové vozy a 140 nákladných vagónov.
Práca spojená s výstavbou dráhy bola veľmi ťažká a namáhavá. Stavali ju
cudzinci, väčšinou Poliaci, Taliani a Chorváti. Tunajší ľud ich nazýval
„barábli“. Ubytovaní boli po skupinkách v pánskych domoch. Občania žijúci v tej
dobe nespomínali na nich v dobrom, pretože mnohí po práci chodili do hostincov,
kde pili a vyvolávali škriepky a bitky s miestnym obyvateľstvom. Pre vybudovanie
trate bolo potrebné a nevyhnutné prelámať kamenný vrch na Hlávkou v dĺžke 50 m a
v šírke 10 m / Aišnit – Einschnitt /. Práve pri tejto práci sa našla v skalách
skamenelá kostra pravekého veľkého zvieraťa. Továreň na Dobrej Vode mala 2
menšie lokomotívy. / Jozef Pálffy jednu pomenoval podľa svojej ženy „Lucia „ a
ďalšiu podľa svojej dcéry „Paulína“ / a dve väčšie lokomotívy /Menu a Goliata /.
Ich mená boli výrazne označené na lokomotívach. Dnes už táto železnička
neexistuje. Bola zrušená v roku 1957.

Počet remeselníkov v.r. 1925

V roku 1925 bolo v obci : 6 obchodov, 3 hostince, 4 mäsiari, 2 kolári, 4
krajčíri, 4 obuvníci a 4 mlynári.

Prírodné živly

Vulkanickú činnosť prejavujúcu sa zemetrasením bolo cítiť na Dobrej Vode
viackrát. Chotár obce sa nachádza na krížení hlbinných zlomov. Analýza dát po
roku 1700 ukazuje, že každých 50 rokov sa tu vyskytuje zemetrasenie s intenzitou
v epicentre väčšou , alebo rovnajúcou sa 6. stup. MSK – 64/ pociťujú ho ľudia,
na budovách vznikajú menšie škody, zo striech padajú škridle a časti komínov.
V Lančárskej cirkevnej matrike boli zaznamenané veľké zemetrasenia, ktoré
postihli aj Dobrú Vodu 17.okt. 1805 a 15.júna1815. Ďalšie zemetrasenia boli v
roku 1807 a v roku 1904. Zatiaľ najväčšie zdokumentované zemetrasenie bolo v
roku 10.jan.1906 / 8,5 stup. MSK-64/ 7 minút po polnoci., ktoré trvalo len
niekoľko sekúnd /cca 7/ . Záchvevy boli citeľné na ploche 29 300 km2.
Od 10.jan. do 6.sept.1906 bolo zaznamenaných 86 citeľných záchvevov počas 63 dní
s intenzitou 7 stup. MSK-64, hĺbka ohniska 10 km v priestore vrchu Kopec.
Následkom otrasov sa poškodili takmer všetky budovy, kostol, továreň. Zvláštny
úkaz bol v továrni, kde sa jeden štvorboký komín prelomil a otočil sa o 45
stupňov, tak že v mieste lomu tvoril osemuholník. Otras zo dňa 16.jan.1906 ho
vrátil do pôvodnej polohy. O sile zemetrasenia svedčil i múr 190 cm vysoký , v
ktorom boli pukliny až 25 cm široké. Pod Kopcom sa zosunula pôda v dĺžke 33
metrov, voda v Blave stúpla o 8 cm, a potok vydával hrdzavočervenú zakalenú
vodu. Jej prítok Mariáš sa stratil a objavil sa až o rok. Zem sa na mnohých
miestach popraskala do hĺbky 80 – 200 cm.
Zemetrasenia sa objavili i v nasledujúcich rokoch, ale už nie v takej miera /
1930, 1955/. V 30-tych rokoch prežila obec veľké krupobitie, úroda bola úplne
zničená.

Významné objekty v histórii obce

Nemocnica - bola založená v roku 1849, o čo sa zaslúžil farár Martin
Lackovič, ktorý kúpil pre nemocnicu malý dom a daroval 100 zlatých na jej
údržbu. Dobrovodský farár bol oprávnený z dobrovodských občanov voliť členov
Správy nemocnice a títo mali povinnosť starať sa aj o čistotu kostola a za
dobrodincov nemocnice sa modliť denne 4 Otčenáše a Zdrávas Mária. Nemocnica mala
majetok 700 zlatých. Nemocnicu volali i chudobincom, lebo sa tam zdržiavali
starí a opustení ľudia. Existovala do začiatku 20.stor.

Kaplnka - Najsvätejšej Trojice pod Mariášom je jednopriestorová baroková,
nachádza sa pri krasovej vyvieračke Mariáš. Pochádza z roku 1730, kedy ju dal
postaviť Juraj Pavlovič miestny občan. V deň sv. Trojice sa tu oslavujú
pobožnosti, ktorých sa v hojnom počte zúčastňujú i veriaci z okolia.

Židovský cintorín - nachádza sa pod hradom, kedysi tam bolo popravisko a
šibenica. Na cintoríne sa zachovalo asi 27 náhrobkov v hebrejčine.

Fara a farnosť - Dobrá Voda vznikla niekedy na rozhraní 13. a 14. storočia.
Dobrovodská fara je jedna z najstarších v okolí i keď sa to písomnými dokladmi
nedá dokázať. Prvým známym farárom bol Tobiáš Urményi /1613/. Cirkevnú matriku
začal viesť v roku 1705 farár Georgius Bočkay – rodák z Chtelnice. Fara je
postavená v susedstve kostola na svahu. Pri fare je veľká ovocná záhrada, v
ktorej stál veľký kamenný včelín, pri ktorom Ján Hollý písal svoj Katolícky
spevník. Mnohí farári sa tu venovali včelárstvu. Budova fary bola od základov
obnovená v roku 1875 vtedajším miestnym farárom Mikulášom Oláhom za prispetia
obce. Na priečelí farskej budovy sa nachádza pamätná tabuľa Jána Hollého z
príležitosti jeho 150- teho výročia narodenia z roku 1935. Autorom tejto tabule
je akademický sochár Jozef Pospíšil. Tabuľa pripomína, že na tejto fare prežil
svoje posledné roky kňaz – básnik Ján Hollý, ktorý sa po katastrofickom požiari
v Maduniciach zriekol Madunickej fary a s popáleninami a poškodeným zrakom
utiahol sa sem k svojmu priateľovi dobrovodskému farárovi Martinovi Lackovičovi,
známemu národovcovi a ľudomilovi , podporovateľovi „Tatrína“. V severnej izbe na
fare zomrel Ján Hollý. Fara bola za kaplána Mgr. Miroslava Kováča s prispením
obce a veriacich v roku 1996 –97 kompletne zrekonštruovaná.
Menoslov dobrovodských kňazov sa zachoval od roku 1613 a kedy tu pôsobili:
Tobias Urmiczensis1613 – 34
Michael Osztraticzky1647 – 57
Nikolaus Kováchitz1663 – 75
Joannes Radosnay1675 – 79
Joannes Balázsy1680 – 90
Joannes Nimniczky1690 – 91
Christophorus Rosdinszky1691 – 93
Georgius Zabkovics1693 – 1704
Adamus Martinus Bachtovics1704 – 05
Joannes Georgius Bocskay1705 – 09
Michael Blaskovics1709 – 09
Franciscus Dávid1709 – 09
Joannes Neczpálszky1709 – 13
Georgius Hadány1713 – 13
Paulus Romány1713 – 21
Nikolaus Jonás1721 – 57
Ignatius Jedlicska1757 – 1800
Joannes Martsek1800 – 00
Georgius Horváth1800 – 17
Martinus Laczkovics1817 – 55
Joannes Hollý1843 – 49
Josephus Novotni1855 – 75
Augustinus Czintula1875 – 75
Nicolaus Oláh1875 – 84
Rudolphus Novák1884 – 1902
Petrus Klenovics1902 – 02
Adalbertus Rudroff1902 – 08
Augustinus Vávra1908 – 28
Joshepus Holeksy1928 – 29
Stephanus Rácz1930 – 35
Victor Žák1935 – 87
Michael Mikuška1985 -
Miroslav Kováč1996 – 98

Kostol i faru stáročia spravovali prevažne veľmi vzdelaní a
osvetoví farári. Kňazi vo farnosti spĺňali v poslaní odkaz Ježiša Krista.
Viacerí z nich sa zapojili do aktívneho života obce. Medzi najaktívnejších
patrili : Tobiás Urménsky 1613, Michal Ostratický 1647, Juraj Jozef Hadáni
1713, Martin Lackovič 1817, Ján Hollý 1843, Viktor Žák 1935./ podrobnejší
životopis viz príloha č.1/

Starý kostol a cintorín

Pôvodne stál v obci gotický kostol uprostred múrom ohradeného cintorína, na
ktorom sa pochovávalo do roku 1778. V roku 1770 bol zriadený na sever od obce na
južnom svahu Kostolnej hôrky nový cintorín, na priestranstve za farskou
záhradou, na ktorom sa nachádza aj veľký kamenný kríž s letopočtom 1770. na
cintoríne sa nachádzajú aj staršie pomníky, ktoré vytesali miestni kamenári v
štýle zľudovelého baroka. Základ pomníka tvorí srdce, na ktorom stál kríž.
Tu bol pochovaný aj Ján Hollý v apríli 1849. Dňa 14. apríla 1850
pozval k hrobu Jána Hollého svojich priateľov Jozef Karol Viktorin / 1822-74/,
vydavateľ diel slovenských spisovateľov, zasadili pri hrobe 4 lipky a rozhodli
sa založiť výbor, ktorý zorganizuje zbierku a postaví pomník. A tak tu 11.mája
1854 odhalili náhrobok vo forme kamenného papylónu s jeho bustou, ktorej autorom
bol slovenský sochár Ladislav Július Dunajský /1822 – 1904/ žijúci vo Viedni.
Ostatné práce previedli dobrovodskí kamenári / A.Fridl, M.Gimeš/.
Tento pomník bol postavený z verejnej zbierky /492 zlatých a 58 grajciarov /,
ktorú zorganizoval Výbor pre vystavenie pomníka Jánovi Hollému, na popud Juraja
Obermajera – zakladajúceho člena Spolku sv. Vojtecha /SSV/, ktorý mal aj dozor
pri zabezpečovaní stavby. Členmi výboru boli : Dr.Andrej Radlinský /8.6.1817 –
26.4.1879/, farár v Kútoch – správca výboru Jozef Karol Viktorin /12.3.1822 –
21.7.1879/, kaplán v Trstíne – zapisovateľ Ján Palárik /1822 – 1870/, farár v
Majcichove a Ján Dalibor Zimáni /1816 – 1886/ - lekár v Pešti...
Pamätník je vysoký 4 metre a 24 centimetrov. Na pyramíde sa
skvejú zlatisté symboly viery, nádeje, a lásky a na vrchole je básnikovo
poprsie na knihách, akoby na jeho nesmrteľných dielach obkolesených umelecky
vytesaným lipovím vencom. Nápisy kníh označujú jeho hlavné práce : na juh
„Svätopluk“ a „Sláv“, na východ „Básne Jána Hollého“, na sever „Žalospevy“ a na
západ „Cyrilo-Metodiáda“. Poprsie je vysoké 3 stopy a 4 palce.
Bustu pomníka priviezol vraj z Pešti do Sládkovičova, ďalej cez Trnavu až na
Dobrú Vodu ju dal Juraj Obermajer previesť na vlastnom záprahu za osobnej
účasti.
Slávnosť odhalenia tohto pomníka, bola veľkou národnou manifestáciou za Bachovho
absolutizmu a bola pamätná i tým, že sa na nej posledný raz verejne zišiel zo
svojimi spolupracovníkmi a priateľmi Ľudoví Štúr. Slávnostnú reč predniesli
Jozef Karol Viktorin a Ján Palárik. Na pomníku sú vyryté slová „Postavili vděční
rodáci“ .
Cintorín bol v roku 1887 rozšírený o východnú časť. Väčšinu pomníkov, ktoré sa
tu nachádzajú, zhotovili dobrovodskí kamenári.
Cirkevná vizitácia z. roku 1634 popisuje kostol vo svätyni,
ktorého ja krásne pastfórium, ako je usporiadaný a v čistom stave, vybavený
všetkým potrebným. Ďalšia vizitácia, ktorú vykonal arcidiakon Ján Cherlay /
Kerlay/, popisuje farnosť Dobrá Voda i jej kostol Panny Márie . Podľa toho na
hlavnom na mariánskom oltári bolo krásne vypracované tabernákulum, bočné oltáre
boli zasvätené sv. Jurajovi / vľavo/ a sv. Anne /v pravo/, pričom kostol mal dva
pozlátené kalichy, cibórium a pacifikal, jemne vypracovanú monštranciu atď.
Kostol mal vo veži dva zvony. Aj napriek mnohým opravám v pol. 18. stor. už
veľmi podliehal zubu času tak, že bol až na spadnutie.

Kostol – Narodenia Panny Márie / jej sviatok sa svätí 8.sept./ - je posvätený na
mieste staršieho gotického kostola. Okolo , ktorého v ohrade bol cintorín. Tento
nový jednoľodový pozdĺžny kostol v klasickom slohu s polygonálnym uzáverom a
vežou postavenou na osi kostola začali stavať v roku 1788, ale dostavali ho až v
roku 1819 posvätený bol v roku 1820. Je zasvätený Narodeniu Panny Márie.
Presbytérium a loď sú zakryté pruskými klenbami. Exteriér je členený lizénami.
Veža je vstavaná do fasády kostola a je zakrytá ihlanovou klasicistickou
strechou. Kostol bol v roku 1906 pri zemetrasení veľmi poškodený v roku 1907 bol
za farára Vojtecha Rudroffa obnovený. V kostole boli tri zvony. Dva z nich v
roku 1916 zrekvirovali. Nové zvony boli uliate v Trnave /Fischer/ a v roku 1921
vysvätené. Prehnitý krov so šindľovou strechou sa vymenili v roku 1923.
Vnútorné vybavenie kostola je novorománske. Hlavný oltár/ tirolský/ , uprostred
s obrazom Narodenia Panny Márie, ktorý je namaľovaný na plechovom podklade, je
celý drevený, so stĺpovou architektúrou, nad ktorou na hlaviciach spočíva oblúk,
nadstavený po okrajoch formami vežičiek a uprostred s kupolkou na otvorených
stĺpikoch. Po bokoch hlavného oltára sú drevené plastiky svätcov sv. Ladislava a
s. Štefana Kráľa. V kostole sa nachádzajú ešte drevené plastiky sv. Jozefa, sv.
Antona a sv. Terezky Ježiškovej.
Okná sanktuária sú hore zaoblené, majú novšie železné delenie. Nad sakristiou je
veľké oratórium, v ktorom sa nachádza stará farská knižnica. Na triumfálnom
oblúku je maľba od akademického maliara Edmunda Massányiho z Nitry, ktorý je
autorom aj celej výmaľby kostola /?/. Táto maľba znázorňuje adoráciu Boha Otca,
obklopeného svätcami, pred ktorými sú dobrovodskí veriaci – muži, ženy a deti v
dobrovodskom kroji, medzi ktorými na ľavej strane vidieť v kňazskom rúchu
dôstojnú postavu nesmrteľného bernolákovského básnika Jána Hollého.
V kostolnej lodi sa nachádzajú dva bočné oltáre – vľavo oltár
Panny Márie Lurdskej a v pravo Božského Srdca Ježišovho, ktoré svojimi formami
harmonizujú z hlavným oltárom, len sú o niečo menšie a skromnejšie vo výzdobe.
V kostole sa nachádza aj pekná krížová cesta vyrobená v Tirolsku na konci
19.stor. a kamenná krstiteľnica kalichovitého tvaru datovaná rokom 1604. pôvodne
kostol vymaľoval pezinský maliar Augustín Bárta. V závere lode je priestranný
chór s klasicistickým organom pochádzajúcim z roku 1830, ktorý bol prestavený v
roku 1936 Otakarom Važanským z Nitry . Autorom tohto organu bol Martin Šaško.
Kostolnú vežu v roku 1850 opatrili hodinami.
Pred kostolom stoja mohutné gaštany spod ktorých je utešený pohľad na celé
námestie a na Ringovú ulicu. Na námestí stojí kamenný pranier, poník padlých
hrdinov v prvej svetovej vojne, a socha Sedembolestnej Panny Márie Šaštínskej na
kamennom stĺpe, na ktorom je napísané „Ex voto curarunt Georgius Kohutovics
Joannes Janis 1748“ .

Izba Jána Hollého

Stála expozícia Jána Hollého /24.3.1785 – 12.4.1849/ predstavuje tohto
najväčšieho bernolákovského básnika „Slovenského Homéra“ na Dobrej Vode formou
pamätnej izby, kde prežil posledné roky svojho života, od júla 1843 do 12.apríla
1849 . Nie je však zriadená priamo v budove Dobrovodskej fary, teda v miestnosti
kde Ján Hollý žil a dokonal, ale v novo adaptovanom objekte farského areálu. Z
pôvodného inventáru sa nič nedochovalo /?/. Expozícia predstavuje dozrievajúcu
tvorbu jeho posledných 6 rokov pobytu na Dobrej Voda, takisto je tu zhrnutie
jeho celoživotnej tvorby, ako i odkaz básnikovho života a diela. Dodatočne sem
boli dodané predmety na , ktoré sa vzťahovali iba ťažko prijateľné podania. Týka
sa to najmä postele Jána Hollého, ktorá je zhotovená udajne z duba, pod ktorým
básnik v Madunickom háji Mlíč sedával a písal svoje básne. Bol vysoký takmer 2
metre a teda do inkriminovanej postele by sa nebol vmestil. Expozícia ideovo
zhrňuje celkový umelecký odkaz básnika, spresnený apostrofovaním Hollého, ako
básnika slovenstva a slovanstva. Jej cieľom je podať návštevníkovi základnú ideu
vlasteneckosti a slovanstva v diele Jána Hollého, ako aj symbolické zvýraznenie
jeho literárnej či piesňovej tvorby. /dr. Juraj Chovan/.
Inak mal sivé kučeravé vlasy po plecia, modré oči a bol
odporcom kávy a sladkostí. Bol veľmi skromný, priam nenávidel kávu / vtedy bola
prepychom/, honosné jedlá, lahôdky a rôzne maškrty. Zato bol , ale veľmi
pohostinný k svojim priateľom národovcom a ctiteľom, ktorí k nemu dochádzali.
„je básnik náš... tela údatného a mocného, obličaja a oka veselého a čela stále
vyjasneného tvári plnej a čerstvo barvenej, tak že jedine po krku dole bežiace
ctené šediny sú , ktoré nám mladosť na pamäť privádzajú“. / súveký životopis v
súbornom vydaní jeho diel v roku 1842/. Viktorín vo svojom diele Conradia
opisuje Hollého takto : „Co se zevníterní postavy Hollého týče byl on co pravý
Búran zrostu silného, obličaje červeného vždycky prívjetivého, pri velikosti
hlavy čela vysokého, stále vyjasneného oka bystrého, šlechetnosti duše a
hlbokého znalca prírody prejavujúceho . A tá krásna prívetivá na starosť snehu
podobnými sem-tam ľahunko sťa strieborné vlákna poletujícimi vlasmi pokrytá, v
kom by tá nebola prebudila tú najvrúcnejšiu úctu voči nemu?“.
Žiaden spisovateľ slovenský nestál v takej všeobecnej
vážnosti nielen u svojich krajanov, ale i u inorodých spolubratov našich, ako
práve Hollý. Čoho príčinou nielen v obozretnom vystupovaní na poli literárnom,
ale aj vo vľúdnosti a spôsobe zaobchádzania v spoločenskom živote hľadať.
/Concordia 1842 str 97/.
Jeho osobný zjav musel každému imponovať. Vyše 6 stôp
vysoký a hoci už blízko 60-tky jednako vzpriamený a vykračujúci takmer vojenskou
rezkosťou. V čiernej reverende robil dojem obrovskej výšky. Jeho tvár
predstavovala čisto slovanský typ.
Hollý často chodieval do blízkeho kameňolomu , kde sa rozprával s tamojšími
robotníkmi a neraz ich ponúkol i tabakom. Bol dobrák od kosti. Od veriacich
nechcel prijať nijaké dary za vykonávanie cirkevných povinností, iba vtedy keď
ho nasilu núkali a keď videl , že sú to zámožnejší občania. Ženám sa vyhýbal.
Jediná báseň, ktorú napísal o žene sa volá „ Kráska“.
Každé miesto, na ktoré Ján Hollý počas svojho pobytu na Dobrej Vode je významným
pamätným miestom : či to bol včelín na záhrade, či kaplnka pri Mariáši, kde rád
sedával pod lipou, alebo zrúcanina hradu Dobrá Voda.
Bezprostrednou príčinou prechodu Hollého z Maduníc na Dobrú Vodu, bol druhý
požiar 3.mája 1843, ktorý pohltil celé Madunice i s farou. Pri tomto požiari
Hollý utrpel silné popáleniny , lebo pre akútnu lámku /podagru/ nemohol sa ani
len na nohy postaviť. Pri požiari ho organista vyniesol spolu s ďalším farníkom
na stoličke najprv pred madunický kostol, no keď pri veľkom požiari v okolí
opálilo ruku preniesli ho do kostola, kým sa nechytila aj veža a strecha na
kostole. Pribehli židia a tí ho vytiahli na ulicu kde nehybný vo veľkej páľave
utrpel silné poškodenie zraku, až ho napokon husárske vojsko na čele z
verešvárskym rajterským kapitánom neodnieslo za dedinu do bezpečia. Ján Hollý
prišiel na Dobrú Vodu k priateľovi a spolužiakovi Martinovi Lackovičovi,
radošovskému rodákovi, ktorý tu bol od roku 1817 farárom a neskôr aj dekanom.
Telesne i hmotne ožobráčený Hollý sa zriekol fary v Maduniciach a chcel sa
utiahnuť do ústrania. Dal prednosť Dobrej Vode, ktorá najlepšie vyhovovala jeho
utiahnutej povahe a na Hamuliakove pozvanie odpovedá :“Dobre mi je tu, lepšie
než v Maduniciach, romantické místo je už jako v prostred hore tu porúcaný
zámek, jaskyne dve kde pustovníci bívali.“ / na Dobrej Vode 16.8.1843/.
Farár Lackovič mu prepustil na fare kaplánku /kaplánka bola
miestnosť s osobitým vchodom vnútri 6 krokov dlhá a 4 široká s jedným okienkom
na ulicu, s druhým do dvora. Dnes je už predelená vo dvoje, polovička slúži za
kuchynskú komôrku./ Starosti o pastoráciu a životné potreby nemal, žil teda dosť
spokojne. Domáci pán Lackovič mu dal stravu i kurivo, iba prádlo mu právala a
vôbec obsluhovala ho nebohá Holeška, matka Jána Holeša bývalého predsedu
Národného spolku na Dobrej Vode. Kontakt Hollého s okolím bol pomerne malý ,
pre ťažkosti s chôdzou mohol vykonávať len kratšie vychádzky po okolí. Chotár
obce opustil len , keď sa zúčastnil na pohrebe svojho priateľa, hlavného župana
Nitrianskej stolice a mecéna grófa Alojza Mednyanského /20.4.1784 – 17.6.1844/
vo Veselom pri Piešťanoch. Gróf Alojz Medyanský bol manželom Antónie
Schwarzenbergovej, z českej vetvy Bolza.
Život na Dobrej Vode bol teda iba ďalšou zastávkou na
ceste života tŕnistej. Z malej chatrnej penzie, ktorú mal ešte i svoju krivú
sestru Máriu vydržiaval. Farskou gazdinou bola slečna Barbora Pollmanová, ktorá
pochádzala zo Sobotišťa. Po smrti farára Lackoviča sa , ako 38 ročný vydala v
roku 1856 za Karola Matulayho učiteľa v Holíči.
Niekoľko dní po príchode Jána Hollého na Dobrú Vodu začiatkom augusta 1843
navštívili ho Ľudovít Štúr /20.10.1815 – 12.1.1856/, Jozef Miloslav Hurban
/19.3.1817 – 21.2.1888/ a Miloslav Hodža /22.9.1811 – 26.3.1870/. Pri tejto
príležitosti sa nadhodila otázka potreby ujednotenia spisovnej slovenčiny. Na
túto otázku Hollý iba pokrčil plecami a v liste , ktorý píše Martinovi
Hamuliakovi – úradník v Budíne /19.4.1789 – 31.3.1859/ ešte dodáva jasne
vyjadrené záporné stanovisko. Hollého pokrčenie plecami štúrovci pri prvej
návšteve hádam ani nezbadali a jeho mlčanie považovali za súhlas. Hollý
prirodzene nemohol príliš ochotne a zhovievavo pristúpiť na nový jazyk, lebo si
bol vedomý zviazanosti svojej tvorby s bernolákovčinou.
Pri ďalšej návšteve Štúrovcov na Dobrej Vode roku 1848/Ľudovít Štúr,, Jozef
Miloslav Hurban- evanjelický farár v Hlbokom a Peter Dobroslav Keller –
Hostinský /6.1.1823 – 10.8.1873/- redaktor Štúrových slovenských národných novín
a stoličný úradník/ sa prišli od Hollého dozvedieť stanovisko k definitívnemu
uzákoneniu spisovnej slovenčiny. Hollý si uvedomil potrebu jednotného jazyka a
dal im svoj súhlas.
J.M.Hurban o návšteve Hollého píše :“ tam sme boli od pána domu, priateľ
mladosti Hollého, verného dekana Lackoviča pohostinne prijatí.“
„Kto sa dal do služieb ducha, musí prejsť cestu života tŕnistú.“/Ľ.Štúr/
Hollého čoraz viac trápila podagra a trpel aj pocitom
istej osamelosti. Na Dobrej Vode žil ako „Ovidius in ponto, aneb ako pustovník“.
Rozptýliť ho nevedel ani jeho o dva roky starší priateľ Martin Lackovič, u
ktorého býval na fare. Teda človek unavený životom a zavalený prácou. O súžití
týchto dvoch priateľov sa nezachovali nijaké presnejšie údaje. Martin Lackovič
bol povahy utiahnutej rovnako ako Hollý, bol veľmi pohostinný. Hollému na
Dobrej Vode chýbal kontakt s kultúrnym svetom. Čítať nevidel, ba ako sa priznáva
v liste Hamuliakovi, častokrát sa nemal ani s kým porozprávať. Občas ho
navštívili Maduničania. Keď ho 13.8.1843 navštívil mladý český lekár a profesor
Ján Helcelet /1812 – 1876/ z Olomouca, napísal o tom správu „....Našiel som ho
za včelínom v plátenom plášti a s ošumelým klobúkom pri spisovaní nejakých
veršov a to náboženských, ako mi sám povedal ...Čo sa týka zdravia, teraz sa mám
lepšie a môžem chodiť, hoci pomaly a trochu neisto.... Hneď sme museli na fare
zostať na noc a dlho sme sa rozprávali pri večeri a ráno pri raňajkách. Pán
dekan človek veľmi pohostinný, má veľmi malý dôchodok a je sám bez kaplána, ako
vraj vôbec farári na okolí. Mal u seba na prázdninách bratovho syna, klerika z
trnavského seminára, ktorý mu pri omši miništroval a mňa po raňajkách až ku
Chtelnici odprevadil...“/Michal Lackovič 14.7.1821 – 11.1.1845 syn brata Martina
Lackoviča, zomrel na suchoty priedušiek na Dobrej Vode vo veku 24 rokov, ako
poslucháč IV.ročníka teológie v Trnave./
Keď ho v roku 1847 navštívil Viktorín bol už básnik dočista oslepnutý. V malej
tmavej chatrným náradím zaopatrenej chyžke našiel velebného starčeka uprostred
hrozných lámaní údov v posteli, chudobnou perinou zakrytého a osamoteného.
Hollého kontakty s okolím neboli veľké a pre svoje ťažkosti s chodením a zrakom
mohol robiť len malé vychádzky. Jeho najvýznamnejšími priateľmi boli Martin
Hamuliak – úradník kráľovskej miestodržiteľskej rady v Budíne, Juraj Obermajer
/1808 – 1880/ - farár v Chtelnici, Jozef Ščasný /1813 – 1889/ - farár v Močenku,
Juraj Holček /1811 – 1869/ - farár vo Veselom a iní...
Hollý na Dobrej Vode už iba dokončieval svoj rýmový spevník náboženstva –
katolícky spěvník. Zložiť noty k nemu sa podujal slovenský učiteľ hudby na
preparandii – učiteľskej akadémii v Ostrihome – Martin Eliáš /1813 – 1854/.
Hollého spevníky sú organickou časťou jeho obrodeneckej tvorby . Svojimi
piesňami sa čo najviac chcel priblížiť k slovenskému ľudu.
Búrlivý rok 1848 bez úrazu preletel nad hlavou Hollého. Bo hoci množstvo
maďarských dobrovoľníkov, idúcich na potlačenie slovenského povstania k Brezovej
a Myjave aj na Dobrej Vode dorazilo a hoci sa i farárovi Lackovičovi vyhrážali,
Hollého šediny nijakým urážkam vystavené neboli.
Začiatkom roku 1849 už ani lôžko neopúšťal súc svojim starým neduhom stále
strápený, ale hoci aj veľké bolesti trpel a hoci bol zraku zbavený a tak už za
živa na večnú mrákotu odsúdený, predsa len nezúfal, ale bystrosť ducha a
spokojnosť so svojím osudom až do posledného dychu zachoval. To hľa je múdrosť
života. /Concordia str.97/
Počas života ho liečil bylinkár Fraňo Madva. Časom keď už úplne stratil zrak a
bol v skutku slepý Ján Hollý zomrel 12.4.1849 vo veku 64 rokov na podagru
/prípadne na srdečný alebo mozgový kolaps/. Zomrel teda práve v deň, keď
maďarský snem v Debrecíne vyhlásil republiku. Navždy skončil život slávneho
tatranského pevca. Revolučné roky zapríčinili , že pohreb bol veľmi skromný, bez
akejkoľvek okázalosti. Na pohrebe bolo iba niekoľko katolíckych kňazov.
V jeho závete sa môžeme dočítať /6.10.1848/ „...bezduché telo však, ktoré bolo
zo zeme utvorené, zas na zemi navraciam a prosím , aby ho podľa cirkevného
obradu pochoval na dobrovodskom cintoríne pred kamenným krížom, bez akejkoľvek
svetskej okázalosti v truhle zhotovenej tunajšími tesármi, priateľ môj Martin
Lackovič ....“
V smrtnej matrike dobrovodskej celkom prosto je zaznačená jeho smrť. V prvej
rubrike dátum je zaznačené : Aprillis 14., v druhej meno : A.R.D. Joannes Holly,
v tretej stav : Emeritus parochus Madunicensis, vo štvrtej vek : 64 annorum, v
piatej príčina smrti : podagra, v šiestej zaopatrenie : Ss.mor.provisus, v
siedmej pochoval : Dtto Lackovics martinus pleb. Záznam v matrike 14. apríl nám
v skutočnosti oznamuje deň pohrebu a nie deň smrti, takže Ján Hollý v
skutočnosti zomrel asi 12. apríla 1849.
Pri slávnosti odhaľovania pomníku Jánovi Hollému na cintoríne
v Dobrej Vode, ktorej hlavným organizátorom bol Jozef Karol Viktorín /
12.3.1822 – 21.7.1879/ vystrojil Martin Lackovič slávnostný obed pre účastníkov
osláv. Busta na pomníku z pieskovca je od autora Ladislava Júliusa Dunajského
/1822 – 1904/ a nápis na ňom je : Od Ľudovíta Štúra.
Ján Hollý sa svojou tvorbou stal národným buditeľom, vedúcou osobnosťou
občianskeho života v prvej polovici 19.storočia.

Hrad Dobrá Voda

V Malých Karpatoch, možno nájsť nielen veľa utešených
prírodných scenérií, ale i veľký počet sčasti zachovalých a s časti zrúcaných
hradov. Patrí medzi ne aj hrad Dobrá Voda. Kedysi pevný, mocný hrad je dnes v
rozvalinách.
Leží severne nad obcou uprostred Malých Karpát, v hustom lesnom poraste na
výbežku hrebeňa vo výške 320 m.n.m. na jednej strednej holine vrchu. Patril
medzi najväčšie hrady Slovenska s rozlohou i kat.hon. 754 siah / vyše 84 árov/.
Východne od hradu sa otvára najrozsiahlejší výhľad na celé okolie. Okolo hradu i
dnes ešte vedie cesta na Hradište p. Vrátnom a Brezovú p Bradlom. Kedysi to bola
významná dopravná trasa, ktorú hrad chránil. Poloha hradu a jeho okolie nás už
na prvý pohľad presvedčujú o tom, že hrad bol kedysi určite mocným chránencom.
Mal vynikajúcu obrannú polohu nad prechodom cez Malé Karpaty.
Hrad bol v juhovýchodnom susedstve obklopený valom „Šance“. Svah určite slúžil ,
ako šanca s cieľom obrany. Hrad v súčasnosti natoľko pustne, že z voľakedajšieho
miesta už nie je možné si robiť správny obraz.
Na jednom obraze Erd“oházu – Planinky z 18.storočia je viditeľná silueta hradu.
Podľa tohto obrazu mal dve strážne veže a jednu malú vežu. Na juhovýchodnej
strane nádvoria. Hlavné čelo hradu smerovalo na severovýchod.
Z tejto strany bol hrad obklopený a chránený strmým vrchom. Táto strmosť sa
nachádza i na severovýchodnej strane. Na juhovýchodných múroch i dnes päť
kamenných zamurovaných gúľ taktiež tu nájdeme vkusne v gotickom štýle tesaný
kameň, hranato pristavený .
Na južnej strane hradu sa nachádza pažiť pravdepodobne slúžila, ako cintorín pre
hradných pánov. Na južnej strane, kde mali Židia cintorín pomenovali jeden vrch
„Šibeničný“. Na tomto mieste bola v minulosti šibenica. Vrch susediaci s hradnou
šancou volali kedysi Hlásnická dolina / hlásnička/, lebo tam býval nočný
hlásnik.
Hrad Dobrá Voda je typom ranogotickej pevnosti s najstarším horným hradom, kde
stál jednoduchý poschodový palác ukončený po oboch stranách hranolovými vežami.
Obranu tvorila polygonálna bašta. Vstup do horného hradu chránila cesta s tromi
serpentínami z ktorých každá mala svoj vlastný oporný múr. Hrad mal dobré
hospodárske zázemie a v spodnom hrade bol aj mlyn.
Dobu vzniku hradu nemôžeme určiť s presnosťou, avšak sotva možno pochybovať o
tom, že tento hrad bol postavený s ostatnými malokarpatskými hradmi a zažil dobu
Arpádovcov – dobyvateľov Veľkej Moravy zač. 10. stor. / nie ako hrad v dnešnom
ponímaní, ale ako staré hradisko/. Svedčí o tom účinná hraničná usporiadanosť
medzi Dobrovodským a Čachtickým hradom. Na jeho mieste stálo staršie hradisko.
Podstatou panstva bolo spravovanie majetkov určitého vlastníka a jeho sídlom
býval vždy hrad, ktorý bol hospodárskym, súdnym a vojenským centrom. Vyberalo sa
na ňom aj mýto. Terajší hrad bol pôvodne postavený v ranogotickom slohu, mal dve
veľké bašty a jednu menšiu vnútornú vežu, kaplnku a palác. V 14 . a 16. stor.
bol hrad úplne dostavaný.
Podľa ľudového podania by z hradu mala viesť tajná podzemná chodba až na
Smolenický zámok. Údajne nadväzovala na jaskyne, ktoré sa v tejto oblasti
vyskytujú. V smoleniciach sa vraj v jednu dobu zdržiaval zbojník Juraj
Hrajnoha, ktorý sa raz prepadol a narazil na tento jaskynný systém. Bol zbojník
z Jánošíkovej družiny, ktorý zbíjal najmä na Západnom Slovensku. Pochádzal z
myjavských kopaníc.
Smolenický gróf Juraj Erd“ody podal na Juraja Hrajnohu žalobu pre zbíjanie a
vraždy. Bol odsúdený 27.6.1738 na trest smrti rozštvrtením tela a vyvesením na
koleso na výstrahu iným./monografia Smolenice/.
Hradný pán, ktorý bol majiteľom pozemkov, mohol pocestných na významnom prechode
zastavovať. Podľa nepodloženej tradície mali dobrovodský hrad v gotickom slohu
vybudovať templári na začiatku 13.stor, ale táto mienka je málo pravdepodobná.
Nakoľko rád templárov bol v roku 1312 zrušený. Hrad bol v 14.storočí kráľovským
majetkom a slúžil, ako obranný hrad proti Tatárom, strážiaci prechod cez Malé
Karpaty. Strážny bol preto, lebo v prípade nebezpečia zapálili na hrade vatru,
ktorá bola vidieť na Čachtickom hrade, odtiaľ na Beckov a odtiaľ sa posielalo
avízo na Trenčiansky hrad.
V roku 1241 bolo naše územie napadnuté tatárskymi hordami, nemilosrdne
vraždiacimi, rabujúcimi a ničiacimi obce a mestá. Na území dnešného Slovenska
zostala iba desatina obyvateľstva.
Hrad Dobrá Voda sa spomína v r.1263, ako jeden z
pohraničných hradov. Patril ku kráľovskému majetku a bol strediskom panstva,
ktorému patrilo 6 dedín : Dobrá Voda, Bešeňov, Hradište pod Vrátnom, Chtelnica,
Lančár a Jasenov. Stavebné práce na hrade prebiehali najmä v rokoch 1294 – 1316.

Významným rodom v dejinách hradu , bol rod Abovcov, Hlohovecká vetva tohto rodu
vlastnila značné majetky v Nitrianskej župe, ktorými sa dostávali priamo do
sféry vplyvu a záujmov oligarchie Matúša Čáka Trenčanského /Chak/ „Pán Váhu a
Tatier“, ktorému sa podarilo v roku 1284 – 1321 vybudovať rozsiahle panstvo /
domínium/ nezávislé od panovníka. Používal titul kniežaťa / princeps/. Mal svoj
vlastný dvor, svoje vojsko a svojich kastelánov, ktorí spravovali jeho vyše 50
hradov od Vyšehradu na sever až po Tatry. Abovci boli s ním v priateľskom vzťahu
a podporovali ho aj vojensky. A tak sa dostali aj do sporu s kráľom Karolom
Róbertom z Anjou /1288-1342/. Tento spor vyvrcholil bitkou pri Rozhanovciach.
Aba Samuel bol v roku 1262 majiteľom územia Vittence / Chtelnica/, ktoré bolo v
roku 1216 súčasťou územia Szentvid / Svätý Vít – Veľké Kostoľany/. Po prehratej
bitke pri Rozhanovciach /15.6.1312/ pri ktorej padol majiteľ hradu magister
Samuel Aba „Veľký Krásny“ , hrad Dobrá Voda získal v roku 1316 Matúš Čák
Trenčiansky. Potom hrad patril medzi kráľovské majetky a kastelánom bol do roku
1320 Mikuláš Treutel – temžský a neskôr bratislavský župan.
Abovci dostali majetky od panovníkov z rodu Arpádovcov, od Ladislava IV. /1275/.
Mikuláš Aba bol obžalovaný z vierolomstva, stratil všetky svoje majetky v roku
1321.
V roku 1323 sa , ako hradný kastelán spomína Sár Domokos. V správe kráľovských
kastelánov ostal hrad až do roku 1394 . Kasteláni / správcovia hradu, velitelia
hradnej posádky/ boli menovaní vlastníkom hradu, stáli na čele hradov / hradných
panstiev/, spolu so svojimi familiármi / drobnými šľachticmi v službách
mocnejších šľachticov boli v služobnom pomere, ako správcovia a úradníci na
majetkoch pána / a služobníkmi vykonávali všetky hospodárske, správne , súdne a
vojenské funkcie / komesní župani/.
Začiatkom 80-tych rokov 14.stor. prišiel do Uhorska s
kráľom Ľudovítom Veľkým Sedmohradský vojvoda Stibor I. zo Stiboríc a Beckova
/1414/, ktorý vlastnil na Slovensku 18 hradných panstiev s 300 dedinami, z
ktorých mnohé boli pôvodne majetkom Matúša Č. Trenčianskeho, a to : Beckov
/1388/, Uhrovec /1389/, Čachtice a Holíč /1392/, Súču /1393/, Branč, Ostrý
Kameň, Dobrú Vodu /1394/, Plavecký hrad a Korlát /1394/, Vršatec /1396/, Košecu
/1397/, Považskú Bystricu , Smolenice a Ilavu a od roku 1420 aj Oravský hrad.
Stibor pochádzal z poľskej zemianskej rodiny Ostoja. Narodil sa asi v roku 1347
v poľskej dedine Stiborice v oblasti bydgoštskej, ako 23 ročný prišiel do
Uhorska. Pričinil sa , aby Žigmund získal uhorský trón a v roku 1410 nemecký
trón a čoskoro i rímske cisárstvo. Stal sa prvým ministrom a veliteľom
kráľovského vojska. Vstúpil do služieb kráľa Žigmunda Luxemburského /1378 –
1437/ / bol korunovaný za kráľa 31.3.1387/, spolu so svojimi bratmi Markom,
Mikulášom, Ondrejom. V roku 1394 dostal od neho hrad Dobrá Voda i s panstvom. Za
dobré služby. / Darovacia listina bola vystavená v deň sv. Heleny, v darovacej
listine kráľ vyzdvihuje Stiborove zásluhy, ktoré pri veľkom kráľovi Ludvigovi,
kráľovnej Alžbete, ďalej vlastnej osobe a kráľovnej Márii nadobudol. S uznaním
pripúšťa, že Stibor v záujme dvora žiadny majetok ani seba nešetril, vykonal
veľa dobrého pre panovnícky dvor a kráľovskú rodinu. Skrz Jána Horvátha / de
Horwatha/ a Jána Pališnaja / de Palizna/ vznikla vzbura a on chradol vo vezení,
kde bol hrozne mučený a trpel biedu , preukázal hrdinstvo vo vojnách proti
Turkom a iným nepriateľom v krajine sa správal statočne a hrdinsky./ Týmito
zásluhami odôvodňuje kráľ Žigmund darovanie hradu a panstva Dobrá Voda. V tejto
listine sa spomína hrad pod latinským menom „Bona Aqua“. Na konci darovacej
listiny sa uvádza, že keď Stibor a dedičia bez potomkov vymrú, majetok hradu i
panstvo sa stáva majetkom Stiborových súrodencov Mikuláša Bydgowského a Ondreja
Pechessyho prípadne ich potomkov. Stibor verný stúpenec Žigmunda a
najvýznamnejší odporca Husitov na záp. Slovensku. Stibor bol „Dominus totius
fluvii Vagh – pán celého Považia“, bol bratislavským /1388/ a trenčianskym
/1394/ županom a sedmohradským vojvodom/1395/. Zúčastnil sa prehratej bitky
proti Turkom v septembri 1396 pri Nikopoli. Stibor II. Bol kapitán Považia,
župan Nitrianskej, Trenčianskej a Bratislavskej stolice a bol aj hlavným
veliteľom vojsk bojujúcim proti husitom.
Bojoval v apríli 1430 pri Trnave po boku kráľa Žigmunda v bitke proti husitom
vedenými Velekom – Koudelníkom veliteľom sirotkov, ktorý v tomto boji padol.
Stibor I. bol presvedčeným katolíkom a v Novom meste nad Váhom 16.jan. 1413
založil augustiniansku prepozitúru.
V roku 1414 vojvoda Stibor I. zomrel na následky prechladnutia z poľovačky a
zanechal po sebe troch synov. Bol pochovaný v Poľsku v Kazimierzi – časť
Krakowa, v kaplnke pri kostole sv. Kataríny. Stiborova manželka sa volala
Dobrochny.
Najstarší syn sa stal jágerským biskupom. Dedičom otcových majetkov sa stal
Stibor II., ktorý v roku 1400-1401 študoval na filozofickej fakulte Karlovej
univerzity v Prahe.
V službách kráľa Žigmunda zaujal otcove miesto, bo veliteľom vojsk v bitke s
husitami pri Trnave /28.4.1430/ a pri Bánovciach nad Bebravou /1431/.
Hrad Dobrá Voda prevzal Stibor zo Stiboríc - beckovský zemepán . Z 13.12.1422
sa zachovala jedna z prvých česky písaných listín na Slovensku, kde sa doposiaľ
používala len latinčina a nemčina – Dlžobný úpis odporcu husitov Stibora zo
Stiboríc, s veľkým množstvom slovakizmov, napísaná na Slovensku v Skalici. V
roku 1434 rod Stiborovcov po meči vymrel.
/Ich posledný potomok bola dolnolidvanská Katarína manželka Pavla Bánffyho,
kráľovského koniarčíka /1437/ sa domáhala otcovho rozsiahleho majetku a preto sa
aj súdila, avšak príliš neuspela, získala len panstvo Beckov/. V závete sa píše,
že po smrti majú všetky majetky pripadnúť dcére Kataríne manželke Pavla
Bánnfyho, ale závet napadol Uhorský Palatín Matej Palóczi a vyhlásil ho za
neplatný, lebo v tej dobe mohli dediť len mužskí potomkovia a keďže posledný zo
Stiborovcov nezanechal mužského potomka tri štvrtiny majetku pripadli kráľovskej
korune. Rozsudkom Palatína Matúša z Pavloviec z roku 1437 dostala po otcovi len
jednu štvrtinu majetkov s hradom Beckov, ktorý rod vlastnil až do roku 1569.
O dedičstvo sa uchádzal aj synovec Stibora II.. Nikolajoko, ktorý povstal so
zbraňou v ruke proti kráľovi Žigmundovi a zaujal časť Uhorska. Z tohto dôvodu
bol vylúčený z nároku na dedičstvo. V dobe panstva Stiborovcov dosiahla pozície
mestečka Chtelnica /1423/ a neskôr dostala aj jarmočné právo. V roku 1423 sa
Chtelnica prvý krát spomína , ako druhé sídlo panstva. Toto postavenie si
zachovala až do zániku panstva.
Ďalším majiteľom hradu sa stali Országhovci – starý veľmožný rod švábskeho
pôvodu z rodu de Guth – Kelled /1434 – 1567/. Országhovská rodina bola v tých
časoch jedna z najvýznamnejších rodín v krajine, jej členovia zastávali v
krajine najvýznamnejšie posty, ako palatínstvo apod. Kráľ Žigmund mu ho v roku
1434 daroval spolu z neďalekými Čachticami. Michalovi Országhovi da Guth synovi
Gašpara Guti / Gutha – Kolárovo/. Bol kráľovským taverníkom / správca pokladu –
pokladník/, novohradským županom a neskoršie palatínom. Konal pre kráľa cenné
služby, bol veliteľom vojska, ktoré 6.9.1437 dobylo v Čechách hrad Sion, sídlo
Jána Roháča z Dubé.
V darovacej listine sa uvádza rozhodnutie, že hrad prechádza naspäť na korunu,
nakoľko Stibor zomrel bez mužských potomkov. Michal Országh mal viaceré spory s
mestom Trnava, kvôli ťažbe dreva a vápenca na jeho majetkoch, ktoré mesto
nevyhnutne potrebovalo pri rekonštrukcii mestských hradieb.
Michal Országh vymohol v roku 1437 od cisára Žigmunda výsadu, ktorá zaručovala ,
že Vrbové, Čachtice, Dolný Lopašov, Dobrá Voda, Chtelnica a Modra nemuseli
platiť tridsiatok a mýto. Krištof Országh dostal od panovníka listinu, v ktorej
ho panovník uznáva za majiteľa dobrovodského panstva.
Országhovci sa zúčastnili aj bojov proti husitom pri Veľkých Kostoľanoch /1466/
vo vojsku kráľa Mateja II. V roku 1482 Michal Országh zomrel a panstvo po ňom
zdedil syn Michal III. Ďalej Michalov syn Ladislav II, ktorý mal za manželku
Annu Pakry. V roku 1542 zomrel a Anna sa zakrátko vydala za Štefana Lossonczyho
– pán dobrovodský , ktorý vystupuje v roku 1542 ako majiteľ a správca panstva,
ktoré dostal do zálohy. Štefan Lossonczy / Štefan z Lučenca/ bol temešvársky
kapitán a hlavný novohradský župan. Jeho dcéra Anna sa v roku 1590 vydala za
grófa Žigmunda Forgácha. Po smrti manželky Štefana Lossonczyho Anny sa dostal
hrad s panstvom do majetku Krištofovi Országhovi – Guthymu , bol ženatý z Ilonou
Zrínyi, dcérou sigetsjkého hrdinu Mikuláša Zrínskeho. Bol novohradským županom a
krajinským sudcom.
Rod Országhovcov vymrel 9.okt.1567 , keď zomrel Krištof Országh / jediný
evanjelik v celej rodine/, ktorý bol pochovaný v hrobke rímskokatolíckeho
kostola v Čachticiach.. Na epitafe s vytesanou postavou rytiera je po obvode
dosky latinsky napísané „... dvorný sudca poradca svätého rímskeho cisára a
kráľa, gróf novohradskej župy...“.
Keďže nemal žiadneho potomka hrad pripadol kráľovi.
Országhovci rozšírili hradné panstvo, postavili rozsiahly areál tzv. Dolného
hradu s delovými baštami, nikdy sa tam však trvale neosídlili. Súčasťou hradu
bolo 15 dedín a 3 pustatiny. Správu hradu mali na starosti úradníci : Štefan z
Dechtíc, Michal zo Senji, Ján Šimončič Chorvát, ktorý aj vlastnil časť hradu a
panstva od roku 1520, Abert z Močenku / Sládkovičovo/ úradník a kastelán hradu,
ktorý písal hospodársku korešpondenciu v slovenčine od roku 1550, Ján Trčenský,
ktorý tiež písal po slovensky. Za Országhovcov dostala obec Dobrá Voda výsady
mestečka z jarmočným právom / 1467 ?/ - ktoré podporili rozvoj remesiel /
kamenárstvo, vápenkárstvo, džbánkárstvo a povrazníctvo./ Históriu prvej
polovice 15.stor. výrazne poznamenali husitské a bratrícke výpravy. / Bratríci
vedení kapitánom Jánom Švehlom utrpeli v roku 1467 porážku pri Veľkých
Kostoľanoch. Dňa 10.11. 1563 dal král Maximilán /1564 – 76/ Dobrú vodu do
zálohy Jánovi Chronovi / Chorényi/ - dečeverskému magnátovi za 52 000 uhorských
zlatých.
/ 1 zlatý – 100 uhorských denárov/. Chronova rodina vlastnila značný majetok za
Dunajom. Bol županom pre župu Veszprén a vlastnil tieto hrady a obce : Uged,
Devečer, Egervár, Jánosháza a F“ured. Jána Chorona do panstva uviedli
kráľovský notár Andrej Szászy a Matej Vásárhelyi – ostrihomský kanonik.
V roku 1578 sa Ján Choron súdil o dobrovodský chotár so susedmi majiteľmi
panstva korlátky – Gašparom Pongrácom a Jánom Apponyim. Majetky Chronovcou na
Slovensku prešli na rodinu Nádašdy, lebo Ján Choron mal dve dcéry . Anna sa
vydala za Štefana Balássa a neskôr za Štefana Liszthi a Margita bola manželkou
Krištofa Nádasdyho.
V roku 1583 kráľ Rudolf II. / 1576 – 1608 / predal dobrovodský hrad s panstvom
chorvátskemu bánovi Krištofovi Ungnádovi a jeho potomkom po meči i po praslici,
ktorý pochádzal z rodu barónov zo Sonnecka za 70 000 uhorských zlatých.
Bol aj cisárskym generálom a od roku 1576 aj veliteľom protitureckej pevnosti
jáger. Rodina Ungnádovcov pochádzal z grécka z Korintu a v roku 1563 získala
príslušnosť v Uhorsku. Krištofa Ungnáda do nového panstva uviedli : Štefan
Abrahám zo Zardahelu – kráľovský tabulárny notár a Ján Waygel - ostrihomský
kanonik.
K dobrovodskému panstvu patrili v roku 1583 : mestečká : Chtelnica, Dechtice,
Dobrá Voda ďalej obce : Dolný Lopašov, Lančár, Jaslovce, Paderovce, Kátlovce,
Radošovce, Hradište pod Vrátnom, Horné Dubové, Naháč, Osuské a z Kočína a Šterús
majetkové podiely, ďalej pustatiny : Záhorec a Čengerovská pustatina, ktorej
polia sa nachádzajú v Nitrianske župe, ďalej Bohunické, Vlčkocvské, Zrednárske
a zeklín.
V roku 1582 musel Krištof Ungnát zaplatiť pokuty 200 a 600 zlatých za násilie
páchané na poddaných, ktorí z jeho panstva húfne utekali, lebo sa k nim správal
neľudsky.
Niekoľko krát úteky znemožnil násilím. Mal povesť bezohľadného utlačovateľa
poddaných.
Bol tvrdý pán a nemilosrdný tyran. Neľudské zaobchádzanie s poddanými bolo na
dobrovodskom panstve tradíciou. Mal vplyv aj na demografiu obce, lebo ju
postihol mor, obyvateľstvo vymieralo a utekalo. Preto doviedol ľudí z Chorvátska
/ sťahovanie v 70-tych rokoch 16.stor./, čoho dôkazom sú aj teraz sa vyskytujúce
miestne priezviská : Ažaltovič, Benedikovič, Galovič, Hlavatovič, Holkovič,
Jančovič, Jurkovič, Kňazovič, Kohutovič, Kubovič, Lukačovič, Pavlovič, Tomovič
... .
Bola to kolonizácia srbochorvátskych roľníkov od stredného Dunaja, z poriečia
Sávy a Drávy, ktorí utekali pred Turkami, v dôsledku osmanských výbojov na
Balkáne a v strednej Európe.
Toto sťahovanie bolo organizované vrchnosťou z ohrozených oblastí. Boli
prijímaní do dedín a mestečiek a čoskoro asimilovali.
Barón Krištof Ungnát začal v roku 1584 stavať v Chtelnici
„castrum“ – zemepánske opevnené sídlo, ktoré bolo neskôr prestavané na kaštieľ,
ktorý spravoval správca – provizor. Z tohto obdobia sa zachovala listina, ktorá
vrhá tieň na vtedajších hradných úradníkov, lebo v tom čase sa panstvo málo
zdržiavalo na hrade. A tak nesvedomití hradní úradníci využívali ľahostajnosť
panstva a zle zaobchodili z úbohým poddaným ľudom, ktorý preťažovali tvrdými
robotami, vyberali vysoké podiely – naturálií, klamali ľud, vydierali ho a
okrádali, ako sa len dalo. Podľa udania úradníci mali dvojaké miery – väčšie a
menšie.
Dňa 22.10.1642 z poverenia Gabriela Erd“odiho Ján Cserlay chtelnický farár mal
preskúmať duté miery, ktoré používali úradníci. Vyšetrovaním sa zistilo, že sa
používali dvojaké miery : väčšiu mieru používali, keď napr. preberali povinnú
dávku obila od mlynárov a ostatných poddaných a menšiu, keď dávali prídel /
aulícia/ služobníctvu a podriadeným.
Dobrovodské panstvo spravovali títo správcovia :
Farkaš Barach v druhej polovici 16.stor., František Márky – praefectus 1581,
Ján Ladányi - praefectus 1627, Krištof Gota 1628, Blažej Arvay – kapitán Dobrej
Vody a Smoleníc 1631, Gašpar Fabiankovič 1642 – 54 , František Derdák –
kastelán 1664, šľachtici Vranovič a Počúch v prvej polovici 18.stor. , Ján
Gazdágh 1762 – 63 , Ján Boden 1763, Žigmund Šoprony – kastelán 1764, Štefan
Kamánházy – 1766, Ján Dubnický a František Buzinkay – kastelán 1766, Ján Wolf
1767, Jozef Smrtiš 1773, Imrich Andor 1773, Andrej Kanovič 1784, Juraj Ledéczy –
kastelán 1790, Peter Doróczy – účtovník 1792, Ján Hulegyi – účtovník 1819, Ján
Koronhály 1820- 1840, Ludevít Szontagh 1823.

Erdodyovci páni Dobrej Vody

Po smrti bána Krištofa Ungnáda zdedila Dobrovodské panstvo jeho dcéra Anna Mária
Ungnádová de Sonnek, ktorá sa vydala za Tomáša I. Erd“odyho de Monyorókerék /
1558 – 1624/, významného protitureckého bojovníka, príslušníka sedmohradského
šľachtického rodu Erd“odyovcov. Tento sobáš sa uskutočnil 22. jan. 1584 a to
„in nostra nova Curia Witenze – v novej kúrii v Chtelnici“.
Svoj pôvod odvodzovali od Valentína Bakóca / pôvodne Chorváta Bakoča / z
mestečka Erdodu v Szatmarskej župe v Sedmohradsku. Meno mestečka začala rodina
užívať , ako predikát od 14.stor.
Najvýznamnejším členom rodiny bol v staršom období arcibiskup – kardinál Tomáš
Bakóczy / : 1521/, ktorý získal rozsiahle majetky. Používal ešte priezvisko
Bakóczy a predikát de Erdod. Jeho synovec Peter I. / : 1526/ používal už
priezvisko Erd“ody. Matka Krištofa Erd“odyho r. Ungnádová je pochovaná v hrobke
rímskokatolíckeho kostola v Horných Orešanoch. Tomáš I. Erd“ody / 1558 – 1634 /
bol chorvátskym bánom a varaždínskym županom, kráľovským pokladníkom a cisárskym
tajným radcom. Bol víťazom nad Turkami pri Slunne / 1584 / a Ivaniči / 1586 /
.
Manželskými zväzkami, ale aj vojenskými zásluhami začali Erd“odyovci pôvodom zo
Sedmohradska v 16. stor. získavať majetky na Slovensku / Smolenice, Dobrá Voda
a časom i ďalšie panstvá / . Po smrti Anny Márie bol spolumajiteľ jednej čiastky
hradu i gróf Jozef Muscon, manžel jeho sestry Alžbety. Ďalším spolumajiteľom
panstva bol Herbert Auerspergav, manžel jeho sestry Anny, ktorá dala svoj
podiel do zálohy na 20 rokov Imrichovi Erd“odymu za 66000 zlatých. Krištof I. /
1621/ vyženil s manželkou Barbarou, dcéru Palatína Juraja Thurzu, časť panstva
Orava a Lietava. Jeho druhý syn Krištof II / 1649 – 1704/ dostal /1687/ od
kráľa Ludanice a od uhorskej komory si kúpil /1695/ Čachtice a Beckov. Konečne
jeho brat Juraj / 1647 – 1714 / si vyženil panstvo Makovca, Šariša a Hrušova /
Topolčianky /.... V roku 1720 získali aj rozsiahle hlohovecké panstvo. Krištof
I. Erd“ody a jeho manželka Barbara bývali v Smoleniciach. Krištof I. Erd“ody,
hoci bol katolíkom, bol oddaný Gabrielovi Betlenovi, ktorý bol evanjelik. Aj
na konci života sa pokúšal o zmier medzi viedenským cisárskym dvorom a Gabrielom
Betlenom. Preto na popud svojho švagra Imricha Thurzu 15. 8 . 1621 odcestoval
do Viedne, aby uskutočnil potrebné kroky k mierovým rokovaniam.
Keďže sa z Viedne vrátil chorý a o niekoľko dní , 22.8. 1621 zomrel, mnohí sa
domnievali, že ho vo Viedni otrávili. Aj sám bol tej mienky. Švagor Imrich
Thurzo píše svojej matke : „keby doniesli od cisára aj 100 listov, povedal
Krištof Erd“ody, neverte mu a nechoďte ta kde pochodíte tak ako ja. Toto boli
jeho posledné slová.“
V 17.stor. bolo Slovensko posiate tisícimi ranami zmietalo sa pod krutými ranami
osudu, zbíjali ho kuruci, pustošili cisársky labánci a drancovali Turci. Každý
vraždil, kradol, plienil, bral – zdalo sa , že nastal súdny deň. Krvavá bola
najmä jeseň 1683, keď boj proti Turkom vrcholil. / Turci boli v roku 1683
porazení spolu s T“ok“olyho vojskami pri Viedni/. Veľa zla narobili aj rôzny
zbojníci / napr. bratia Peter a Pavol Dubošovci z Dechtíc/.
V prípade nebezpečia občania i z okolitých dedín hľadali na hrade ochranu. Dňa
12.9.1626 cisárski jazdci prepadli Dechtice / boli to španielski vojaci, ktorých
cisár povolal na ochranu pred Turkami/ Turci vypaľovali osady, masovo vraždili
obyvateľov, čo nepobili brali do zajatia i s korisťou, ktorej sa zmocnili.
Nájazdy Turkov sa striedali s nájazdmi cisárskych žoldnierov, ktorí si takto
nahrádzali žold, ktorý nepravidelne dostávali.
Mnohí z Dechtických anabaptistov utiekli do hradu. Ostatní občania z okolitých
dedín hľadali ochranu pod hradnými múrmi. Jazdci vyplienili Dobrú Vodu a potom
tiahli aj na hrad, aby ho dobyli , to sa im pre nedostatočnú výzbroj nepodarilo.
So streľbou a krikom napadli tábor ľudu pod hradom , 6 ľudí zabili a viac žien a
dievčat zneuctili. Počínanie vojakov bolo hrozné. V kronike anabaptistov je
poznamenané, že vojaci si nezaslúžia ani meno „Kresťan“.
Vojaci anabaptistom neubližovali, myslelo sa , že títo sú pod ich ochranou a
ostatným spôsobili množstvo škôd. Obyvateľstvo začalo anabaptistov týrať.

Povinnosti poddaných

Spočiatku boli povinnosti poddaných voči zemepánovi upravené zmluvami,
častejšie však iba miestnym zvykovým, či obyčajovým právom. V roku 1342 uhorský
kráľ Karol Róbert z Anjou zaviedol v Uhorsku daň od porty – čiže brány. Táto
brána predstavoval vtedy celý poddanský grunt – sessiu / usadlosť /. Uzákonením
tzv. Deviatku v roku 1351 sa ustálila a zjednotila aj naturálna renta poddaných.
Štátna daň sa vyrubovala podľa sedliackych port – ohradených usadlostí do
ktorých sa vchádzalo bránou cez , ktorú mohol prejsť naložený voz. Pri tom
nezáležalo na tom, či za touto portou býval jeden človek, alebo viacerí ľudia.
Na portálnom základe sa vyberala i vojenská daň.
Najstarším dnes známym urbárom z územia Slovenska je zlomok označovaný ako :
Liber inventarius possessionum ac villarum ad castrum Bonaeaquense spektantium
conscriptus circa f. Edyddii anno Domini 1401 – Inventárna kniha majetkov a
dedín patriacich k hradu Dobrá Voda, spísaná okolo sv. Edygia roku Pána 1401.
Zákon z roku 1514 uvalil na znevoľnených sedliakov veľké ťarchy v podobe platieb
i robotných záväzkov voči štátu, župe, zemepánovi a cirkvi. Nemali slobodu
sťahovania. Sťahovať sa mohli len so súhlasom zemepána. Z týchto povinností
boli najťažšie práve urbárske povinnosti. Urbáre sa stali neobmedzeným
prostriedkom vlády zemepánov nad poddanými. Povinnosti neboli stanovené
jednotne, na každom panstve vládli trochu iné predpisy, na niektorom boli
neúnosne vysoké a na druhom nízke. Poddaní museli podľa urbáru platiť zemepánovi
poplatok za užívanie pozemku / pôdy/, ktorej majiteľom zostal zemepán – cenzus.
Obyvatelia Dobrej Vody boli od neho oslobodení spolu s richtármi a šenkármi obcí
panstva. V dobrovodskom panstve sa cenzus platil v dvoch termínoch na sv. Juraja
/24.4./ a na sv. Michala /29.9./. Ďalšou povinnosťou poddaných bolo pracovať
zdarma určitý počet dní v roku – na pánskom. Ďalej odovzdávať deviatok v
naturáliách z určených druhov rastlín a živočíšnej výroby. Určené naturálie
museli dávať do zemepánskej kuchyne a za priestupky platiť pokuty.
Povinnosti sa delili na platy – roboty – naturálne dávky – mimoriadne naturálne
dávky a pokuty.
A:/ platy – daň od užívaného pozemku , bola hlavným finančným prínosom zemepána
od poddaného. V roku 1514 bola stanovená na jeden zlatý ročne od celej sessie –
poddanský majetok. / 20 – 36 katastrálnych jutár /. Postupne však bola
niekoľkonásobne zvýšená. Táto daň bola jednotná v celom panstve.
B:/ Roboty – sedliak aj želiar museli nastúpiť kedy im to určili bez ohľadu na
momentálnu situáciu jeho i jeho rodiny. Dekrét určoval pracovnú povinnosť na
jeden deň v týždni so záprahom a na dva dni v týždni ručne / poľné práce/, podľa
zákona č.16/1514 a 34/1548 stanovené počty dní však zemepáni nedodržiavali.
C:/ Naturálne dávky - musel odvádzať každý poddaný, ktorý obrábal polia.
Znamenalo to odovzdávať zemepánovi z desiatich čiastok úrody jednu čiastku –
deviatok podľa zákona č.6/1351. rastlinný deviatok sa vyberal od sv. Štefana
/20.8./ a živočíšny do sv. Jána Krstiteľa / 29.8./. Cirkevný desiatok sa opieral
o nariadenie Štefana I. uhorského kráľa.
D:/ Mimoriadne naturálne dávky – zemepánske krsty, svadby, pohreby a iné, druh a
výšku darov spresnil zemepán. Poddaní boli povinní vydržiavať si farára a
rechtora formou „sosypu“ v naturáliách. Obrábať museli aj farské role.
Na začiatku 16. stor. dochádzalo k mnohým roľníckym vzburám a útekom poddaných z
panstva.
Prvý urbársky zachovaný súpis dobrovodského panstva bol napísaný v roku 1568 po
maďarsky a nachádza sa v Budapešti z Magyar Országos Levéltáru. Hlavný urbár
majetkov patriacich hradu Dobrá Voda a Smolenice je z roku 1657 a je písaný po
maďarsky a v súčasnosti sa nachádza v univerzitnej knižnici v Bratislave. Urbáre
z panstiev Dobrá Voda a Smolenice sú z rokov 1568, 1569, 1614, 1634, 1657, 1678,
1691 väčšinou sa nachádzajú v Národnom archíve v Bratislave na Drotárskej ceste.
Urbáre dokumentujú obraz hospodárskych a sociálnych pomerov obyvateľstva. Tiež
názorne ukazujú prehlbovanie majetkovej diferencie usadlostí. Klesal počet
vlastníkov celej usadlosti, či lánu a naopak stúpal počet vlastníkov
polovičných, štvrtinových a osminových usadlostí, poželierov a bezzemkov.
Uhorská pôda sa mohla dediť no nemohla sa dostať užívateľom – urbárnikom do
vlastníctva. Urbáre viedli zemepáni. Evidovala sa v nich pôda v užívaní
poddaných sedliakov a želiarov spolu s ich povinnosťami voči vlastníkom –
šľachte. Táto pôda sa delila na tzv. urbárske usadlosti a ich zlomky / podiely
urbárskych usadlostí na spoločných lúkách, pasienkoch a lesoch./ Kto užíval
menšiu výmeru , ako tzv. osminu čo bolo 6 katastrálnych jutár / 1 k.j. – 0,5746
ha/ sa považoval za želiara. Tretiu najchudobnejšiu kategóriu vtedajšieho
obyvateľstva tvorili poddaní bezzemkovia, ktorí pracovali na dominikálnej pôde a
boli úplne závislí od jej vlastníka. Keď Mária Terézia / 1740 – 1780 / dňa
23.jan. 1767 vydala jednotný urbariálny patent, urbársku reguláciu, začali sa
postupne upravovať vzťahy medzi poddanými a šľachtou. Súčasť urbáru tvorila
Urbárska tabuľka, ktorá bola vypracovaná pre každú obec, s povinnosťami a
dávkami pre poddaných. Pri urbárskej regulácii sa vykonala aj päť triedna
klasifikácia jednotlivých obcí z hľadiska výhod a nevýhod. Urbár upresňoval aj
práva zemepánov , zemanov, užívacie a vlastnícke právo pre poddaných, tresty za
priestupky a iné.
Podľa neho roľník hospodáriaci na celej usadlosti /16 – 22 prešporských jutár /
bol povinný odpracovať ročne na pánskom 52 dní zo záprahom, alebo 104 dní bez
záprahu.
Okrem toho upravoval naturálne dávky / deviatok a desiatok/ a pod. v tejto
podobe si zachoval platnosť do roku 1848, kedy bolo zrušené poddanstvo. Pretože
jeho uvádzanie do praxe záviselo prevažne od zemepána, nepriniesol výraznejšie
zlepšenie postavenia poddaných. Keď sledujeme podľa urbára povinnosti poddaného
voči pánovi, môže sa zdať, že dávky nie sú vysoké, ale treba vziať do úvahy, ako
sa vtedy hospodárilo, aké boli výnosy pôdy. Jedna tretina pôdy vždy stála úhorom
a zem sa slabo hnojila, pluhy boli drevené, sialo sa len rukou, kosilo sa
kosákmi a mlátilo cepmi. Zrno sa čistilo viatím vo vetre. Naši predkovia to veru
nemali ľahké. Hneď začiatkom 19. stor. doľahla aj starosť o vojsko a jeho
vydržiavanie počas napoleonských bojov. Nastala bieda a ceny rástli.

Postupný zánik Dobrovodského hradu

Majitelia Dobrovodského panstva nevenovali hradu veľa
starostlivosti z hľadiska obrany , ako tomu nasvedčuje i z 19. dec. 1645 nám
zachovaný inventár hradných nehnuteľností.
Podľa toho inventára sa dá súdiť , že v tom čase hrad nebol bohato vystrojený a
vyzbrojený. Na hrade podľa tohto inventáru bolo : 20 starých železných gúľ pre
kanóny, 150 rozmietacích gúľ, 19 väčších a menších gúľ, 34 kópií – bodákov, 20
funtov cínu, 300 funtov pušného prachu, 14 húfnic, 10 muškiet, 1 kanón, 1
jednohlavňový rozmetací kanón , 5 halapartní a iné. Inventúru robili : Gregor
Szentandrássy, Michal Bánoczy, Gašpar Fabiankovič, Martin Stanzovič, František
Derdák a kastelán hradu.
V tomto období boli páni hradu vo finančných tiesňach, lebo poddaný ľud mnoho
stratil nájazdmi Turkov a bol neschopní platenia poplatkov.
Dňa 6.3.1654 bol robený popis celého hradného panstva – majetku / sessia/,
ktorých majitelia boli poddaní. Pol sessie majetku jeden hošták. Niektorí
sedliaci boli dosť majetní . pól sessiový mal aj 4 voly, 4 kravy, junca, a dva
kone. Dňa 4. apríla 1656 na žiadosť vdovy po Gabrielovi Erd“odym bola vykonaná
úradná prehliadka hradu / occulata /, na ktorej boli nitriansky podžupan
Ladislav Kereszthury, slúžny Mikuláš Beňovský a prísažný Michael Koroskozy.
Podľa úsudku komisie bol hrad v tom čase vo veľmi zlom stave. Strechy a dlážky
sú v úbohom stave. Grófka Judita dala vykonať niektoré opravy, dala postaviť v
izbách kachle a urobiť nové okná. O stave hradu obšírnejšie pojednáva inventúra
z roku 1684, ktorá opisuje časť hradu, ktorá patrila Jurajovi Erd“odymu.
Dobrovodský hrad slúžil, ako útočisko pred rôznymi vpádmi najmä tureckými, ktoré
ako lavína plienili Slovensko. Ľud sa často vracal už len do svojich vypálených
dedín. A toto všetko spôsobilo úpadok a stagnáciu hospodárskeho vývoja, ktorý sa
už nikdy úplne nezastavil.
Turci po zajatí Hlohovca, ktorého pánom bol Adam Forgács, dňa 3. sept. 1663 o
pol 12 na poludnie prišli do Dechtíc dedinu vypálili a vyrabovali. Zabili veľa
ľudí a mnohých odvliekli do zajatia. Len z dvora anabaptistov odvliekli 35 ľudí
Obyvateľstvo z okolia hľadalo záchranu na Dobrovodskom hrade, kde ich následne
mnoho zomrelo vo veľkej biede a od hladu. Ľud sa potom vrátil na svoje spustnuté
pohoreniská. Turecké vpády sa dlho zachovali v pamäti ľudu.
Erd“odyovci využívali okolie hradu najmä na poľovačky, a preto si aj dali /
Jozef Erd“ody 12.6.1824/ medzi Dobrou Vodou a Dechticami postaviť podľa projektu
hlohoveckého staviteľa Františka Častku / v roku 1774 – 75// postaviť
poľovnícky zámoček / Lesný dom/ Erdoház – Planinka. /V neskorobarokovom slohu na
dispozícii „ Cour d honeur“/, kde občas nocovali. Zámoček sa nachádza ukrytý,
celý obkľúčený zeleňou lesa./ dnes slúži na rekreačné účely/.
Erd“odyovci v tom čase už nevenovali hradu Dobrá Voda veľa starostlivosť, nikdy
v ňom trvale nabývali a tak hrad pomaly pustol.
Dobrovodčania sa v minulosti často zaoberali pytliactvom a aj z toho dôvodu , že
zverina z pánskych hôr, najmä na planinke im zničili často celú úrodu. Preto sa
často dostávali do konfliktu s miestnym panstvom a najmä s ich horármi, za
Piešťou , ktorí im odnímali zbrane. Poľovačky boli len na výslovné na riadenie a
povolenie panstva.
Ani úradníci panstva nemali povolené poľovať. Podľa nariadenia panstva okrem
nadlesného a poľovníkov nik nesmie vstúpiť do lesa s puškou. Zvláštnou
povinnosťou poľovníkov bolo dozerať na pytliakov. V roku 1808 tu bol na
poľovačke kráľ František.
Zver i naďalej ničila chotár a pušiek nebolo , v mnohých vrela krv za potupu pre
odňaté pušky. Nuž , ale čo si počať bez pušiek, keď im zver ničí úrodu aj
naďalej. Preto jednej noci prepadli aj Planinku a zobrali tam všetky uložené
pušky i panské. Bolo tu menšie povstanie, smelá rebélia. Čo z víťazstva , keď
gróf Móric Pálffy bol vtedy mocným a veľkým pánom , podľa postavenia.
Za trest im miestodržiteľ Uhorska / od r 1849 / Móric Pálffy poslal do obce
regiment vojakov /okolo roku 1863 / , aby zhabali pušky, ktoré skrývali. Týchto
museli občania dovtedy chovať, pokiaľ im neodovzdali pušky, ktoré skrývali.
Títo vojaci boli poväčšine talianskej národnosti a ubytovali sa v tých domoch,
kde boli podľa udania ukryté pušky z krádeže. Dobrovodčania z takéhoto ťahu
nemali príliš veľkú radosť a to aj preto, že medzi obsadenými domami boli domy
aj tých občanov čo pušky nemali a tak si ich museli zaobstarávať , aby mali čo
odovzdať a zbavili sa okupujúcich vojakov. Údajne za vypuknutie cholery vypudilo
týchto grófových „hostí“ z obce.
Doteraz sa s iróniou spomína, že počas pobytu vojakov sa zvýšil počet detí –
obnovila sa krv. Pravda zver ničila chotár i naďalej. Panstvo dostalo od kráľa
príkaz ohradiť si chotár.
„Trestom božím“ boli v minulosti pre obyvateľstvo epidémie moru a cholery. Tieto
epidémie vyľudňovali územie Slovenska už v stredoveku.
V 19. stor. epidémie cholery zasiahli aj územie Slovenska. Šíreniu cholery
napomáhali aj katastrofálne zdravotné pomery na Slovensku, ale aj v okolitých
krajinách. Proticholerové opatrenia boli veľmi primitívne a až do roku 1884
nebol známy ani vírus zapríčiňujúci toto ochorenie. Za celé obdobie cholery /
1831 – 1873 / zomrelo na Slovensku veľké množstvo ľudí na Dobrej Vode zomrelo 34
ľudí.
Cholerová epidémia, ktorá prvý raz zasiahla Uhorsko v roku 1831 –32 neobišla ani
Dobrú Vodu. V roku 1850, 1866 a 1873 postihli Slovensko ďalšie vlny cholery,
liekov nebolo a tak sa ľud pridržiaval výlučne ľudovej terapie – pil alkohol.
Bezmocní ľudia hľadali pomoc a ochranu u Pána Boha a denne sa modlili. Do
kostola sa počas epidémie nechodilo, aby sa nešírila nákaza.
V polovici 17. stor. patrila časť hradu Štefanovi Thok“olymu / 1581 – 1651/
vernému stúpencovi kráľa Ferdinanda II., ktorý mal za manželku dcéru Juraja
Thurzu Katarínu, s ktorou získal aj Oravské panstvo. Štefanov syn Imrich bol
vodcom kuruckých povstaní a bol spojenec Turkov. Počas T“ok“olyho povstania
/1678 – 83/ boli na hrade väznení Andrej Sluha a Gabriel Kovoši. 26. feb. 1671
boli T“ok“olyho majetky zabavené.
Koncom 17. a zač. 18. stor. bol hrad majetkom detí
Gabriela Erd“odyho / 1615 – 13.7.1650/ v Smoleniciach/ , ktorý bol synom
Krištofa I. Erd“odyho a Barbory rod. Thurzovej. V roku 1640 sa stal kráľovským
radcom a osvieteným komorníkom. Jeho prvou manželkou bola Mária Pálffyová. V
roku 1647 sa oženil s Juditou Erd“odyovou. Zomrel, ako 35 – ročný na Smolenickom
hrade a je pochovaný aj s prvou manželkou v Smoleniciach v rímskokatolíckom
kostole.
Judita Amadea dokončila stavbu františkánskeho kláštora na Katarínke v roku 1642
a v roku 1657 zrenovovala čiastočne i hrad.
Snažila sa ho povzniesť. Nad vonkajšou bránou dobrovodského hradu bol erb Judity
Amadei s letopočtom 1657. Z tohto údaju je vidieť, že ona dala postaviť budovu
pri vonkajšej bráne. Za Judity Amede dňa 6. marca 1654 sa uskutočnil súpis
statkov a majetkov panstva. V tejto listine sú uvedení aj majitelia jednotlivých
poddanských pozemkov a pri ich mene je zaznačený aj stav dobytka dotyčného
poddaného.
Juraj Erd“ody / 1647 – 1714 / Gabrielov najstarší syn získal pre rod panstvo
Hlohovec. Bol od roku 1670 kráľovským radcom, oravským, boršódským a šarišským
županom. S povolením pápeža si vzal za manželku vdovu po strýkovi Adamovi
Erd“odym Alžbetu rodenú Rákocziovú. Na jeho podnet bol v roku 1678 vypracovaný
nový urbár pre panstvo Smolenice a Dobrá Voda. Po Alžbetinej smrti sa zosobášil
s Teréziou r. Jakusichovou. Bol pochovaný v rímskokatolíckom kostole sv.
Kataríny pri Naháči./ na Katarínke /.
Po smrti Juraja Erd“odyho /*1714/ prevzali panstvo deti jeho brata Krištofa
Erd“odyho II. Podstatnú časť Dobrovodského panstva zdedil Juraj Leopold Erd“ody
/1680 – 1759/ direktor Oravského komposesorátu a krajinský sudca, manžel Terézie
r. Esterházy.
V roku 1719 vlastnil časť hradu Marek Cobor / Czobor/ syn
Adama Czobora a Barbory r. Erd“odyovej, ktorý ju predal /24.4.1719/ za 24 000
zlatých Jánovi Horvátth –Šimoncsicsovi Chorvátovi, ktorý bol správcom hradu a
jeho žene Kláre rodenej Luzsitskej / zálohovaný majetok/ , ktorý bol dedičstvom
Lippayových pretože Ján Lippayi mal za manželku Máriu dcéru grófa Gabriela
Erd“odyho / na Dobrovodskom panstve dedili aj dcéry/.
Juraj Erd“ody vykúpil v roku 1746 čiastky Smolenického a Dobrovodského panstva
za 142 490 zlatých. Bol hlavný tekovský župan varaždínsky, šopronský a klužský
župan, predseda uhorskej kráľovskej komory, tajný radca a iné. Po smrti Juraja
Leopolda Erd“odyho sa dedičmi stali jeho traja synovia.
Anton /*1769/ zdedil panstvo Čachtice, Ján Nepomuk /*1789/ zdedil majorát
Hlohovec a časť panstva Dobrá Voda a Krištof III. /*1777/ zdedil Smolenice a
časť Dobrej Vody, ktoré začali veľmi upadať pre veľké dlžoby. V majetkových
pomeroch dobrovodského hradu v 18. stor. nieje celkom jasné či Ján Nepomuk
Erd“ody je jediným majiteľom a vlastníkom panstva a či nemali podiel na majetku
aj dedičia Alžbety Erd“ody, vydanej za Jozefa Muscona. Krištof III. Bol ženatý s
Máriou Antóniou r. Kinskou. Erdodyovské majetky postupne prechádzali od roku
1777 do rúk Pálffyovcov. Podľa rozpočtu hradného panstva z roku 1760 hradné
panstvo malo príjem 23 832 zlatých a 90 denárov a 9501 zlatých a 87 denárov
výdavkov, teda čistý zisk bol 14 321 zlatých a 3 denáre.
Pre historickú zaujímavosť uvádzam časť platobnej listiny hradného panstva z
roku 1760:
P.č.Hodnosť ZlatéDenáre
1.Správca38770
2.Účtovník22650
3.Kasnár – hospodársky správca12576
4.Kastelán15774
5.Poľovník9085
6.Záhradník16746
7.Pastier hovädzieho dobytka3295
8.Pastier svíň2140
9.Vrátny na DV hrade3150
10.Kat – executor iustitias1200
11.Hájnik z Dobrej Vody2570
12.4 hajdúsi na hrade11340

Od začiatku 17. stor. začal hrad pomaly
chátrať, už sa v ňom nebývalo ba i úradníci sa postupne premiestnili do kaštieľa
v Chtelnici. Podľa listiny z 17 .3. 1691, ktorú píše Juraj Erd“ody svojmu
správcovi Martinovi Verbayovi bol hrad v r. 1690 – 91 značne poškodený, ale v
akom rozsahu sa nepodarilo zistiť.
Majitelia hradu mali neprestajné spory so susednými panstvami, lebo nemali
presne ustálené hranice svojich panstiev. Pri týchto potýčkach sa viackrát
odohrali aj rôzne násilnosti. Cisár Leopold I. 19. okt. 1699 uložil
nádvorníkovi – správcovi uhorskej krajiny, aby urovnal spory medzi Dobrovodským
a Korlátskym panstvom na základe smierčieho súdneho usporiadania hraníc. Spor
začal ešte pred roku 1578 medzi Jánom Chronom z Dobrej Vody a Gašparom Pongrácom
a Jánom Apponym z Korlátky na druhej strane.
V roku 1703 zaútočili na hrad vojská Františka II Rákoczyho / nar. 1676/ . I keď
ho nedobyli dosť ho poškodili. Podľa listiny z 16. jan.1731 bol hrad vo veľmi
zlom stave. Zanedbaná bola najmä horná časť hradu / horný hrad/ a budovy
dolného podhradia, najviac strecha Czoborovej časti, ktorá bola poškodená a
pokrytá slamou.
V roku 1760 bývali na hrade – kastelán, 4 hajdúsi a vrátnik. Hrad v tom čase
slúžil , ako väznica pre previnilých poddaných, ktorí sa previnili voči panstvu.
Hrad mal aj vlastného kata , ktorého ročný plat bol 12 zlatých. Celý objekt
hradu vyhorel v roku 1762 keď doňho udrel blesk. Správu o tom podáva 11. 9. 1762
Jánovi Nepomukovi Erdodymu hospodársky správca hradu Ján Gazdágh. Potom bol
sčasti opravený, obnovili kaplnku, ostatné objekty sa rozpadávali.
Kaplnka s jediným zvonom bola obnovená v roku 1766 s dovolením generálneho
arcibiskupského vikára a posvätená miestnym farárom Ignácom Jedličkom. Kým
panstvo navštevovalo hrad v kaplnke sa vykonávali pobožnosti. Od roku 1786 sa v
nej bohoslužby nekonali.
Hrad bol už taký zničený, že o chvíľu už nebude potrebovať žiadneho dozorcu ani
správcu natoľko mu spustli múry napísal v roku 1813 vo svojej knihe „Malebná
cesta dolu Váhom“ gróf Alojz Mednyanský.
Posledným majiteľom hradu Dobrá Voda z rodu Erdodyovcov bol Jozef Erdody –
krajinský kancelár, manžel Antónie r. Bathyany. Ten v roku 1787 prevzal hrad po
zomrelom otcovi, grófovi Jánovi Erdodym, ktorý väčšinu času býval vo Viedni a
často chodieval do svojho pohodlne a prepychovo zariadeného zámku v Hlohovci. Po
Antóninej smrti sa zosobášil s Alžbetou r. Mayerovou.
Bol reprezentantom konzervatívnej uhorskej šľachty a bol oddaný Habsburgovcom.
Zomrel 24. júna 1824 vo Švajčiarsku, bezdetný. Bol pochovaný v Smoleniciach v
rodinnej hrobke.
Erdodyovci boli pyšné panstvo a hrad ukrytý hlboko v horách si neprestali
vážiť. Dôchodok z majetku užívala Alžbeta Erdody. Grófka Alžbeta v pokročilom
veku chtiac sa oslobodiť od starostí hospodárenia v roku 1855 prepustila
Dobrovodské panstvo grófovi Jozefovi Pálffymu /1810- 1873/
staršiemu synovi grófa Františka Pálffyho /1785 – 1841/ - pán Červeného Kameňa s
tým , že jej bude platiť doživotne dôchodok . Gróf František Pálffy bol manželom
jedinej dcéry Anthona Pavla Erdodyho Jozefíny.
Gróf Jozef Pálffy vládol na Dobrovodskom majetku od roku 1855 do roku 1873.
Správcom hospodárstva bol Jozef Szullo. Gróf Jozef Pálffy zomrel 7. mája 1873 v
Pešti bez vlastných priamych dedičov. Svoj majetok odkázal svojmu synovcovi
Jozefovi Pálffymu /1853- 1919/ , ktorému v záveti odkázal, aby bol verným synom
vlasti. Zomrel po dlhej a ťažkej chorobe a je pochovaný v krypte
rímskokatolíckeho kostola v Chtelnici.
Správu Dobrovodského panstva prebral po ňom jeho brat Móritz Pálffy /1812 –
1897/ plukovník a majiteľ Smolenického panstva /1864/, ako poručník svojho
nedospelého syna Jozefa, ktorý bol dedičom Dobrovodského panstva, do ktorého
patrilo 14 obcí a ktoré sa rozkladalo na ploche 18 146 katastrálnych jutier a
malo koncom 19. stor. 150 budov v hodnote 350 000 zlatých. Spravoval ho 10
rokov.
Móritz Pálffy bol podmaršálom a vojenským gubernátorom Uhorska.
Mladý gróf Jozef Pálffy / 1853 – 1919/ bol guvernérom oravského komposesorátu,
prevzal panstvo svojho nebohého strýka v roku 1883.
V roku 1864 bolo zlúčené Dobrovodské panstvo so Smolenickým
pod spoločnou správou so sídlom v Smoleniciach. Celková výmera panstiev bola 25
366 kat. jutár.
Na povznesenie hospodárstva investoval veľa. Zrekonštruoval
všetky staré majere / v Naháči, v Hornom Dubovom, Kátlovciach, Dechticiach,
Chtelnici a Dolnom Lopašove / a prispôsobil ich novým podmienkam hospodárenia.
Celkom nové majere dal postaviť v Radošovciach, Veselom a Dechticiach. Z
Chtelnickej časti v roku 1869 vytvoril fidelkomis / zverenecký majetok/, ktorý
bol zrušený v roku 1924. V Dechticiach založil pílu, nový liehovar a Chtelnický
liehovar z roku 1877 zmodernizoval.
Hrad bol v tom čase už len zrúcaninou , do jeho obnovy už nik neinvestoval. Po
Jozefovej smrti /1919/ sa stal dedičom majetku jeho najstarší syn Jozef /nar
1898/ , ktorý bol povinný ročne dodávať na výživu 48000 Kč svojej matke vdove
Lucii Pálffyovej rod. Wilczekovej a zabezpečiť jej šesťizbový byt s
príslušenstvom.
Jeho brat Peter študoval v Nemecku výtvarné umenie, bol akademický maliar,
viedol bohémsky život, bol členom spolku v Madách, žil v Nemecku a Francúzsku a
zostal slobodný tak dlho , ako jeho dve sestry. Najmladší Karol bol majiteľom
Červeného Kameňa, býval tam aj so svojou matkou Luciou až do roku 1945 .
Mária – Marietta žila vo Švajčiarsku a bola dvornou dámou na lichtenštajnskom
dvore. Paulína žila v Chtelnickom kaštieli až do roku 1945.

Pálffyovci páni Dobrej Vody

Šľachtický rod Pálffyovcov patrí k najstarším v Uhorsku. Pavol Konth príslušník
tohto rodu sa spomína v roku 1383. Je známe, že Štefan Konth povstal proti
kráľovi Žigmundovi, ktorý ho dal v roku 1393 sťať. Jeho vnuk Pavol Konth si
pozmenil v roku 1425 meno na Pálffy / Pavlovič/. Jeho potomok Vavrinec Pálffy
padol v bitke proti Turkom pri Moháči v roku 1526. Jeho syn Pavol Pálffy sa
oženil s Klárou Erododyovou a tak sa prvý raz spojili v rodinnom zväzku tieto
dve zámožné šľachtické rodiny. Prijal predikát „de Erdod“ a erb tohto rodu. Mali
dvoch synov Petra a Vavrinca. Ich syn Peter získal veľké majetky v Zadunajsku
prostredníctvom svojej zámožnej manželky Žofie Dersffyovej. Padol v roku 1568 v
bitke proti Turkom. Pálffyovci zo začiatku vlastnili majetky v Zadunajsku, na
Slovensku prvé panstvá získali v 16. stor.
Slávu rodu na Slovensku založil Petrov syn Mikuláš
Pálffy / 1552 – 1600 / protiturecký bojovník, zeman vo vojenských službách
Habsburgovcov , ktorý bol v roku 1581 povýšený medzi barónov a víťazstvo na
Turkami pri Rábe /1508/ mu vynieslo grófsky titul a epiteton „rábsky hrdina“.
Mikuláš Pálffy bol synom Petra a Žofie r. Dersffyovej bol zakladateľom
bohatstva a politickej moci Pálffyovcov na Slovensku.
Vyrastal na dvore kráľov Maximiliána a Rudolfa. Od roku 1580 dostáva funkciu
bratislavského župana. Bol ženatý / 1583/ s dcérou Mareka Fuggera Máriou
Magdalénou Fuggerovou a v roku 1583 kúpil panstvo Červený Kameň. V roku 1598 sa
stal hlavným županom Bratislavskej stolice a hlavným kapitánom Bratislavského
hradu, ktorý mu patril spolu s panstvom získaným po Salmovcoch. Od roku 1592 bol
majiteľom panstva Pajštún. Rozvoj majetku Pálffyovcov pokračoval i naďalej,
príslušníci rodiny zastávali rôzne významné funkcie v uhorskom politickom i
vojenskom živote, ako verní prívrženci habsburskej monarchie.
Mikulášov syn Pavol /1580 – 1653/ bol predsedom uhorskej komory, krajinský sudca
a nakoniec palatín. Bol zakladateľom rodovej vetvy Pálffyovcov, ktorej majetky
sa koncentrovali na záhorskej strane Malých Karpát.
Syn Štefan / 29.5.1646/ získal manželstvom s grófkou Evou Puchaimovou majetky v
Rakúsku.
Syn Ján bol kapitán , kráľovský radca a strážca koruny. Spolu s bratmi bol
povýšený v roku 1636 do grófskeho stavu. V dejinách Uhorska zohrávali významnú
úlohu, zastávali významné funkcie. Počnúc Mikulášom Pálffym vždy najstarší člen
rodu zastával funkciu hlavného Bratislavského župana a súčastne hlavného
kapitána Bratislavského hradu. Pálffyovci bojovali proti Turkom, Bethlenovi,
Tokolymu, Bocskayovi a proti Rákoczimu.
Ján Pálffy /1664- 1731/ bol generálom a chorvátskym bánom. Podobnosť erbu
poukazuje na spoločný prapôvod s rodom Erdody.
V roku 1855 – 1945 bol hrad vo vlastníctve červenokamenskej línie rodu
Pálffyovcov. Z toho obdobia pochádza chemická továreň na Dobrej Vode. Zač. 19.
stor. boli obývané len budovy dolného predhradia , ostatné boli už v
zrúcaninách. Hrad bol, opravený len núdzovo a slúžil , ako väznica pre
poddaných. Na hrade boli väznení previnilci zo všetkých majetkov grófa Jozefa
Erdodyho
Starí ľudia rozprávali , že v minulosti nemávali obyvatelia hradu v studni
dostatok vody, preto im vodu dovážal istý Juríček prezývaný Mikeš, ktorý z tej
vody najprv napiť neďaleko hradu bývajúcemu pustovníkovi.
Jeho smutný osud dovŕšili dobrovodskí poddaní, keď ho postupne rozobrali na
stavebný materiál. Aj pri stavbe terajšieho kostola bol upotrebený materiál z
hradu, kamenné schody na chorus, vchodové dvere do kostola a iné. Hrad pustol a
v súčasnosti je už len veľkou ruinou so slávou minulosti. Pálffyovci sa o hrad
už nestarali. Do jeho obnovy už nikto neinvestoval. Z krásneho a mocného hradu
ostali len zrúcaniny, ale i oni sú pre okolie impozantné a sú ozdobou širokého
okolia. Pohľad na zrúcaninu hradu pôsobí mocným dojmom, takže v mysli
návštevníka zanechajú trvalý a hlboký dojem- Všetko na okolí i v hrade je
tichučké , ako sen. Akási mocná idyla a čosi úctyhodné je v týchto búrkami
obrýpaných múroch.

Pamätníky a pomníky

· padlým v prvej svetovej vojne /1914 – 1918/. Bol postavený
dobrovodskými kamenármi /Pripko/
· padlým v druhej svetovej vojne /1939 – 1945/
Výraz svojmu náboženskému cíteniu dali občania aj postavením mnohých cirkevných
pomníkov a krížov. Obzvlášť si ctili Jána Nepomuckého. Sú tu pomníky zasvätené
P.Márii, sv. Vendelínovi – patrónovi dobytka, a sv. Jozefovi – patrónovi
remeselníkov.
Pred kostolom sa nachádza veľká baroková socha na pamiatku Sedembolestnej panny
Márie Šaštínskej patrónky Slovenska z roku 1748. Socha na papilóne je ohradená
štyrmi kamennými sĺpami spojených reťazami.
Množstvo prícestných sôch a krížov , ktoré tu občania stavali z vďaky k Bohu
odzrkadluje ich pevnú katolícku vieru.
Podľa dochovaných záznamov Dobrovodský chotár má najviac sôch a krížov z celého
okolia./V prílohe č.2 foto a popis jednotlivých sôch/.

Ľudová strava

Jedlá bývali skromnejšie a jedlo sa väčšinou to čo sa doma dorobilo. Boli to
zemiaky, kukurica domáce strukoviny zo záhrady, obilniny, zelenina a ovocie.
Ďalej to čo sa doma dochovalo / hovädzí dobytok, ošípané, hydina, mlieko a i./
Hlavnou surovinou na prípravu jedál bola múka. Na varenie a pečenie sa používala
šrotová múka, z raže / slíže, šúľance, tašky, báleše/. Na koláče sa používala
pšeničná múka. Chlieb sa piekol v každej domácnosti z ražnej múky – chlebovej. V
peci do ktorej sa vmestilo 6 – 8 chlebov . Táto dávka stačila na týždeň.
Mäsové jedlá sa jedli zriedkavo. V zime bolo mäso zo zabíjačiek , ktoré sa rôzne
spracovávalo / do soli, rôsol, údené sušené a inak/ . Hovädzie sa kupovalo len
na jar a v lete a to len na nedeľu, z ktorého sa najprv urobila polievka a mäso
sa jedlo zo zemiakmi a chrenom.
Na jeseň sa konzumovalo mäso z hydiny. V domácnostiach sa používali hojne
strukoviny najmä fazuľa, cícer, slovenec, šošovica.
Zemiaky boli tiež podstatnou surovinou v domácnosti na prípravu jedál.
Mlieko bolo nevyhnutnou súčasťou každodennej stravy či už surové, alebo varené.
Z mlieka sa robili aj mnohé mliečne výrobky / smotana, tvaroh, maslo .../.
Zelenina a ovocie sa konzumovali v surovom i varenom stave a najviac sa
konzumovala kapusta / na jeseň hlávková a v zime kvasená/.

Ľudové zvyky

Vrcholiaca jeseň skracovanie dní a stým aj ukončovanie hospodárskeho roku
pomaly , ale iste presúvalo poľnohospodárske práce z polí do domov. Stáročný
zákon určoval roľníkovi, že do sviatku Všech Svätých / 1. nov./ musela byť
všetka úroda z polí doma , pod strechou a do sv. Ondreja / 30. nov./ oziminy v
zemi. Rodiny sa začali schádzať pri drápačkách peria , ktoré boli spojené z
rozprávaním o strašidlách , bosorkách a všelijakých podivuhodných príhodách zo
života.
Prvým predvianočným zvykom bolo, že dievčatá na sv. Ondreja / 30. nov./ liali
rozpustené olovo na lyžičke cez kľúčovú dierku do vody a tak sa snažili uhádnuť
,s kým budú stáť pred oltárom. Na sv. Barboru / 4. dec./ sa odrezávali halúzky
zo zlatého dažďa , čerešieň a pod. , ktoré sa dávali do váz z vodou v teplej
miestosti do Vianoc rozkvitali.
Chodenie Mikuláša / 6. dec./ mládenci oblečení za sv. Mikuláša chodili po
domoch a obdarovávali dobré deti, ktoré sa vedeli pomodliť a poslúchali rodičov.
S Mikulášom chodil aj čert, ktorý mal za úlohu potrestať zlé deti. Večer pred
Mikulášom si dávali deti do okna očistené topánky, aby im Mikuláš do nich
nadelil sladkosti. Deti ráno nachádzali potom sladkosti sušené ovocie, jablká a
iné.
Chodenie Lucie / 13. dec./ - Dievčatá chodili po domoch prezlečené za Lucie v
bielom z husacím krídlom v ruke a keď vošli do domu ometali steny, čím vyháňali
z príbytkov šetko zlé. Dievčatá si v tento deň napísali 12 lístkov z menami
mládencov. Každý deň jeden spálili a na poslednom, ktorý otvorili na Štedrý deň
mali meno mládenca , ktorý jej mal byť súdený. Dvanásť dní od Lucie do Vianoc sa
každý deň sledovalo počasie, ktoré malo byť určujúce pre nasledujúce jednotlivé
mesiace v budúcom roku.
Najkrajšími a najpoetickejšími sviatkami roku boli a sú Vianoce.
Štedrý večer – celý deň bol pôst. Celý deň sa niesol v znamení príprav na
štedrovečernú hostinu. Pripravil sa vianočný stromček, ktorý zdobilo domáce
medovníkové pečivo, jablká orechy. Pred večerou gazdiná išla do komory a na sito
naukladala sušené ovocie orechy.... a so sviecou v ruke vošla do miestnosti, kde
takto zavinšovala : „Vinšujem Vám títo slávné svátky Krista Pána narodenie, aby
Vám dal pán Boh ščascie , hojné požehnanie a po smrci královstvo nebeské“.
Ostatní odpovedali „ Amen“. Začiatok Štedrého večera oznamoval hlahol zvonov. Po
tom sa pomodlily a čítali zo sv. písma o narodení Ježiša Krista v Betleheme a
začala večera. Počas večere horela sviečka na stole a bol zažatý aj vianočný
stromček, ktorý bol zavesený na hrade nad stolom , alebo zasadený v drevenom
krížy. Večera sa ukončila modlitbou. Gazda zaniesol oblátky s petržlenovou
vňaťou dobytku. Po večeri sa chodilo vinšovať veselé vianočné sviatky po celej
dedine. Po dedine chodili betlehemci a spievali pod oknami. Štedrý deň ukončila
slávnostná polnočná omša .
Božie narodenie / 25. dec./ je najväčším vianočným sviatkom. Ľudia sa z úcty k
tomuto sviatku zdržiavali väčších prác.
Deň sv. Štefana /26. dec./ bol tradične spojený zo zábavou.
Na Silvestra sa slúžila ďakovná omša za všetko dobré, čo človek dostal v
odchádzajúcom roku.
Nový rok /1. Jan./ bol spojený s tradičným vinšovaním. Na Nový rok v predvečer
chodili vinšovať cigánky pod okná šťastlivý Nový rok.
Sviatok troch kráľov / Zjavenie Pána – 6. Jan./ sa končilo vianočné obdobie.
Rozobral sa stromček a vyniesol z izby. Po návrate z kostola gazdiná vysvätila
dom trojkáľovou vodou a trojkráľovou kriedou napísala na veraje dverí napr./ 19
–G, M, B –98/.
Na Hromnice / Obetovanie Pána 2. feb./ sa v kostoloch svätili sviečky –
hromničky, ktoré sa v každom dome zapaľovali, ako ochrana pred búrkou.
Fašiangy – čas od troch kráľov po Popolcovú / škaredú / stredu bol najveselším
obdobím v roku. Bol to čas svadieb, veselosti a zábavy. Na fašiangy sa chodilo
pod šable, na konci sa pochoval basa. Bol to čas zabíjačiek spojených s
neodmysliteľnými karmínami.
V deň popolcovej stredy bol prísny pôst, pri sv. omši dával kňaz veriacim na
čelo znak kríža, pričom hovoril „Prach si a na prach sa obrátiš „. V tento deň
chodili mládenci s kladivkami a s klincami podkúvať dievky , čo si na
fašiangových tancovačkách zodrali topánky.
Na kvetnú nedeľu – poslednú pôstnu nedeľu chodili dievčatá s Kyselicou /haluz z
vŕby ozdobená stužkami a rôzne zafarbenými výduškami z vajec/. V kostole pri sv.
omši sa svätili bahniatka, na pamiatku slávneho vstupu Ježiša Krista do
Jeruzalema a spievali sa pašie.
Na zelený štvrtok sa viazali kostolné zvony.
Na Veľký piatok bol prísny pôst a nesmelo sa pracovať so zemou.
Biela sobota bola dňom úcty a poklony Božiemu hrobu, ktorá vrcholila večer
procesiou Vzkriesenia. Na Bielu sobotu sa znova rozozneli zvony a skončil sa 40
– dňový pôst.
Na Veľkonočnú nedeľu sa na rannej sv. omši svätili pokrmy.
Veľkonočný pondelok je spojený s tradičnou šibačkou – šibalo sa vŕbovým šibákom.
Chlapci pritiahli dievčence k studni a oblievali ich vodou. Večer z východom
prvej hviezdy začala dievčenská šibačka.
Stavanie mája – v predvečer prvého mája postavili regrúti pred hostincom máj, na
ktorom boli rôznofarebné stužky a fľaša s pálenkou. Stavanie a dávanie mája dolu
sa v hostinci oslavovalo.
Mládenci stavali máj aj pred domami dievok. V prvomájovú noc mládenci robili
rôzne nezbedy a huncútstva napr. gazdovi rozobrali voz a vyniesli na strechu ap.
Na Božie telo bývali v dedine 4 oltáre, pri ktorých si ľudia procesiou uctievali
sviatosť oltárnu.

Svadobné zvyky

Svadba : uzavretie manželstva nebolo jednoduché. Pred svadbou so súhlasom
rodičov išiel mládenec s dievčaťom do fary na zápis. Potom sa po tri nedele
konali v kostole ohlášky. Kňaz oznámil z kazateľnice „ Do stavu manželského chcú
vstúpiť... za manžela.... a manželku... si berie.... kto by vedel o nejakej
prekážke nech toto oznámi na farskom úrade.“ Po ohláškach sa začali prípravy na
svadbu, ktorá bola sviatkom celej dediny.
Svadby bývali obyčajne v pondelok dopoludnia. V sobotu sa začali robiť prípravy
a v nedeľu ráno išiel mladoženích a nevesta do fary , kde odovzdali kňazovi
výslužku, pretože kňaz sa zriedka kedy účastnil svadobného veselia.
Svadba sa začala v nedeľu večer, kedy sa nosili pocty – dary. V pondelok ráno
chodili družbovia povolávať pozvaných hostí na svadbu. Po raňajkách prišiel
ženích spolu so svadobným sprievodom za doprovodu muzikantov do domu nevesty
pýtať nevestu a začala sa svadobná odobierka, ktorú povedal starý svat a
požiadal rodičov nevesty, aby neveste požehnali. Nevesta si kľakla pred rodičov
poďakovala za vychovanie a tí jej urobili na čele krížik. V ten deň nesmela byť
otvorená jama na cintoríne, lebo by jeden z manželov do roka zomrel. Potom sa
celý sprievod svadobčanov odobral do kostola.
Nevesta sa stala členom rodiny manžela a žila často krát spolu so svokrovcami.
Preto musela byť poslušná a pracovitá.
Veľkou prekážkou v manželstvách bývali majetkové pomery. Chudobný si nesmel
vziať bohaté dievča a naopak. Rodičia sa bránili takýmto manželstvám, preto sa
niektoré páry brali bez rodičovského súhlasu a požehnania.
Mnohé manželské páry sa brali z donútenia rodičov bez lásky a pre majetok,
takéto manželstvá boli málokedy šťastné. Mnohé ženy takto trpeli celý život –
rozvody vtedy neprichádzali do úvahy.
Pri výdaji bolo rozhodujúce u dievčat veno a u chlapca majetok rodičov.
Dievčatám sa do vena dávali role, alebo peniaze. Výška vena sa stanovovala pri
pytačkách.

Rodinný život

Celá široká rodina žila po hromade v jednom dome, či
dokonca len v jednej izbe / starí rodičia, rodičia, deti, vnuci.../. rodiny boli
vtedy viacdetné / výnimkou nebolo10 detí/
Starostlivosť o deti nebola taká , ako dnes . Hygiena bola na nízkej úrovni.
Dojčenská úmrtnosť bola vysoká.
Pracovná hierarchia sa delila od malička : najmenšie deti po celú sezónu pásli
husi a kačice, väčšie potok kozy a kravy pracovali na poli. Do školy chodili
zväčša len v zime. Na gazdovstve zostával zväčša najstarší syn. Mladší išli za
učňov, alebo sa nechali naverbovať k vojsku. Všetci sa spoločne schádzali vždy
pri jednom stole.
Život jednotlivca sa začína narodením a konči sa smrťou. Keď v rodine niekto
zomrel nastal smútok. Zomrelého obliekli do sviatočných šatov a vystreli ho do
truhly v prednej izbe do ruky mu dali ruženec, zastavili hodiny, zastreli
zrkadlo. Na stôl postavili kríž, zapálili sviece a do nádobky dali svätenú vodu
s rozmarínom. Večer sa prišli k mŕtvemu pomodliť príbuzní a známi. Pri príchode
ho každý pokropil svätenou vodou. Pohreby bývali ráno. Kňaz úvodné obrady
vykonal v dome zosnulého, potom v sprievode preniesli švagrovia , alebo iní
príbuzní rakvu na cintorín, kde sa konala druhá časť pohrebného obradu. Po
pohrebe sa konal kar – smútočná hostina.

Významní rodáci

Jurkovič Juraj /1602 - ?/ kňaz, študoval filozofiu a teológiu vo Viedni. Od
roku 1630 pôsobil , ako kňaz v Dechticiach, od roku 1634 v Naháči, potom
pôsobil, ako profesor vo Viedni a od roku 1646, ako kanonik v Bratislave. Bol
literárne činný.
Jurkovič Martin /1601 - ?/ - kňaz , teológiu a filozofiu študoval v Trnave a
vo Viedni. Ako kňaz pôsobil v Lovči pri sv. kríži teraz Žiar nad Hronom, potom
pôsobil v Naháči.
Miklovič Ernest /12.10.1907 – 1.8.1997 Trnava/ - spisovateľ, autor kníh pre
deti a mládež, autor mnohých školských učebníc.
Piešťanský Karol /9.2.1924 – 13.12.1944 Utekáč / - Ako dobrovoľník sa zúčastnil
SNP z Trnavskou posádkou, neskôr partizán skupiny „Sadileko“. Padol v boji proti
nemeckej armáde pri obci Utekáč.
Pullman Ján MuDr. /27.11.1898 – 19.9.1956 Štrbské Pleso/ - lekár pneumológ,
pôsobil v sanatóriu v Novom Smokovci v roku 1926 – 1929 potom pôsobil v štátnych
kúpeľoch na Štrbskom Plese. Odborník na liečbu pľúcnych chorôb.
Šútera Bedrich Ing / 1. 7.1927 -/ ekonóm, hospodársky pracovník. Od roku 1963
bol riaditeľom Hydrostavu v Bratislave.

Chronológia dejín Dobrej Vody a hradu

RokUdalosť
1113Potok blava – sa uvádza ako „aqua Blavva“
1262List Bélu IV. – podhradie „DobraWoda“
1263Hrad Dobrá Voda spomínaní, ako pohraničný hrad
1275Majitelia hradu – Abovci – hlohovecká vetva
1294Začiatok stavebných prác na súčastnom Dobrovodskom hrade
1316Matúš Čák – Trenčiansky majiteľ hradu
1320Abovci stratili všetky majetky, Mikuláš Treutel – kastelán hradu
1323Sár Domokos – kastelán hradu
1326Na Blave stál prvý mlyn /Super fluvium Balaua“
1394Dobrá voda sa uvádza ako osada
1414Zomrel vojvoda Stibor I.
1423Chtelnica druhé sídlo Dobrovodského panstva
1434Rod Stiborovcov vymrel po meči
1434Országhovci – majitelia hradu
1437Cisár Žigmund – oslobodenie obce od platenia mýta
1467Porážka Bratríkov pri Veľkých Kostoľanoch štatút poľného mesta Matej
Korvín
1482Zomrel Michal Országh – Guthy
1542Zomrel Ladislav II. Országh
1542Príchod Habánov na Slovensko
1569Kráľ Maximilián dal D. Vodu do zálohy Jánovi Chronovi
1583Kráľ Rudolf II. Predal D. Vodu Chorvátskemu Bánovi Krištofovi
Ungnádovi
1584Chtelnica – začal sa stavať nový kaštieľ pre panstvo
1600Na konci 16. stor. príchod Srbochorvatov / bitka pri Moháči 1526 /
Dobrá voda sa stáva majetok Erdodyovcov.
1604Krstiteľnica v kostole
1613Tomáš Urményi prvý známy dobrovodský kňaz
1626Cisársky jazdci vyplienili obce dobrovodského panstva
1634Cirkevná vizitalizácia , vznik urbariátu
1642Obnova hradu
1651Rodina Jurovičovcov prijatá do zemianskeho stavu
1654Prehliadka hradu /Occulata /
1656V majetkovej knihe Dobrá Voda uvádzaná stále, ako poľné mesto
1657Vdova po Gabrielovi Erdodym zrenovovala hrad
1663Turci vyplienili Dobrovodské panstvo
1690Hrad značne poškodený
1697Výsadná listina Leopolda I.
1703Vojská Františka II Rákoscziho obliehajú hrad, nedobiliho, ale značne
poškodili
1705Začali sa viesť cirkevné matriky
1712Výsadná listina Karola III.
1719Gr.Marek Czobor predal časť hradu Jánovi Horváthovi – Šimončičovi
1730Postavená kaplnka Najsvätejšej trojice pod Mariášom
1754Založená jednotriedna škola v Dobrej Vode
1760Habáni sa vrátili do katolíckej cirkvi
1762Hrad D. Voda vyhorel / udrel doňho blesk/
1766Obnovenie hradnej kaplnky
1770Obnovili sa niektoré časti hradu , nový cintorín na Kostolnej Hôrke
1774Gr. Jozef Erdody dal postavit Erdohász – Planinku
1778Zánik starého cintorína a gotického kostola
1788Začiatok výstavby súčastného kostola
1796Založená trepáreň na zjemňovanie konopnej priadze
180117. farárom Juraj Horváth – člen Slov. Uč. Tovarišstva
1805Zemetrasenie
1815Zemetrasenie
1819Dostavaný súčastný kostol
1820Vysviacka kostola
1830Organ v kostole – Martin Šaška
1843Príchod Jána Hollého na Dobrú Vodu , štúrovci na návšteve u Jána
Hollého
1847Jozef Karol Viktorín navštívil Jána Hollého
1848Druhá návšteva štúrovcov na Dobrej Vode
1849Smrť Jána Hollého , založenie nemocnice na Dobrej Vode
1850Hodiny na kostolnej veži
1854Postavenie náhrobku Jánovi Hollému
1855Vdova po Jozefovi Erdodymu Alžbeta prepustila hrad a panstvo gr.
Jozefovi Pálffymu
1864Zlúčenie Dobrovodského panstva a Smolenického panstva pod spoločnú
správu
1873Zomrel Jozef Pálffy
1875Renovácia Dobrovodskej fary farár Mikuláš Olah
1883Prevzal panstvo dospelý Jozef Pálffy
1887Rozšírený cintorín o východnú časť
1890Začiatok výstavby fabriky na suchú destiláciu dreva
1896Začiatok budovania úzkokoľajky
1897Zemetrasenie
1901Pálffyho chemická továreň začala svoju výrobu
1904Zemetrasenie
1906Dobudovanie úzkokoľajky
1907Obnovený kostol po zemetrasení
1908Postavená nová trojtriedna škola
1914Začiatok prvej svetovej vojny – mobilizácia
1916Zrekvírovanie zvonov
1918Koniec vojny , vznik Československej republiky
1921Nové zvony v kostole
1935Pamätná tabuľa Jána Hollého
1997Rekonštrukcia fary